Turistický klub UPC Banská Bystrica

Alpspitze

Predpoveď počasia predpovedala Mníchovu 38 stupňov. Tak sme si povedali, že lepšie to bude vo výške, kde malo byť len 13. Náš výstup začal v Garmischi, kde sme paštikársky nastúpili na lanovku. Šoféroval symapatický muž v stredných rokoch, ktorý keď videl hrôzu v mojich očiach, rozhodol sa nezaradiť tentokrát najvyšší rýchlostný stupeň (týmto by som ho rada pozdravila). Vyviezli sme sa na Osterfelderkopf, kde začína ferrata na Alpspitz. Zdola sa Alpspitz tváril mohutne a nedostupne, no čím sme sa viac približovali, zisťovali sme, že to pôjde. Prvá časť začínala pomerne vysokým rebríkom z kramlí nabitých v stene (na odstrašenie nepriateľov). Už tam sme však pochopili, že „ohováračky“ o tom, ako je táto ferrata preplnená železom, vôbec nie sú neopodstatnené. O bezpečnostné prvky tam človek priam zakopával. Asi tri štvrtiny výstupového času sme sa parili na nemilosrdnom slnku, v poslednej časti nás trasa milosrdne zaviedla na stenu odvrátenú od slnka. Hodnotenie náročnosti „B“ si úplne zaslúžila, keďže aj ľavoruko – ľavonohí členovia výpravy (v počte jeden) nemali vážnejšie problémy a istili sa len v niekoľkých, na jednej ruke zráteteľných úsekoch (aj to len jednou karabínou, keďže ich precvakovanie tiež nepatrí medzi činnosti, v ktorých sú mimoriadne zruční). Ostatní členovia výpravy používali ferratový set len na navodenie imidžu horských drsňakov. Napriek tomu trasa stúpala slušne nahor, čo donútilo niektorých členov výpravy (v počte jeden) k zamysleniu sa, kam sa podeli jeho nohy a kto mu dal namiesto nich želatínu. Pri vrcholovom kríži sme si dali obligátnych pár fotiek a ešte obligátnejšiu sváču a pustili sa zostupovať trasou vedúcou z opačnej strany kopca. Tá sa síce nehrdila vznešeným názvom ferrata, ale o prechádzku ružovou záhradou nešlo. Nepríjemnú suť striedali podobne nepríjemné úseky zliezania po skalách. Ich nepríjemnosť spočívala najmä v tom, že som ich tam vôbec nečakala, keďže som si to predstavovala na štýl „Zámkovského chata“. Zabrať dostal aj palec oM, ktorý tiež nečakal záťaž v podobe vyrovnávania stability svojho majiteľa. „Fšetko“ však dobre dopadlo a my sme rozkekešní a unavení dosiahli opäť stanicu lanovky. Na večeru bola výborná zeleninová polievka s Martinkugeln a ešte lepšie pasta Martini, ktorá sa v zápätí kúpala v mníchvoskom pive.