Tupá
Začalo to úplne nevinne. Výstupom na Sliezsky dom. Pokračovalo to zaujímavejšie. Po magistrále sme sa vydali smer Batizovské pleso. Scenéria sa náhle zmenila a namiesto „civilizácie“ nás obklopili divoko pôsobiace svahy omývané potôčikmi z čerstvo sa topiaceho snehu. Aj Batizovské pleso pôsobilo, že už-už sa ide vyliať z doliny, kde bolo vsadené. Smer Ostrva. Ehm, to by ale nebol oM, keby sme tam dorazili po bežnom chodníku. Dali sme trochu odbočku – na Tupú. Náročnosť tejto „prechádzky“ zvýšilo najmä obchádzanie snehových polí v kamenných poliach. Kamzíkom, ktoré hopkali okolo nás to išlo podstatne lepšie. Pred Lúčnym sedlom sme sa rozhodli pre obmenu výstupovej trasy. Vyšli sme po trávnatej pláni do sedielka medzi Tupou a Klinom a potom po hrebeni na Tupú. A potom už len zaslúžený oddych a sváča. Nedá mi nespomenúť, že na Ostrve nám začalo pohrmievať, čo tretinu tímu motivovalo k rezkejšiemu zostupu na Popradské pleso. Na Majláthovej chate nás už čakali Terezka s Magdalénkou, ktoré čapujú najlepšiu Kofolu pod slnkom. Počas nášho pobytu na chate mierne spŕchlo, no na cestu k električke sme už mali opäť objednané slniečko (čo sa večer prejavilo aj na sfarbení pokožky). Na našu veľkú radosť sme Zuzu našli tam, kde sme ju nechali (v Tatranskej Polianke) a výlet sme zakončili porciou pečených zemiakov. Mňamky.
P.S. Hymna dňa: …ale sekera je tupá, milá Lízo, milá Lízo, ale sekera je tupá, milá Lízo, TUPÁ!
Ešte trochu štatistiky:
prešli sme zhruba 20 km
a nastúpali sme cca 1590 m
