Kotliská
Po roku vo mne opäť zaznievali silácke ambície zase prebehnúť časť západného hrebeňa Nízky Tatier. Pred rokom sme to absolvovali spolu s Greenom, tento krát som to skúsil sám, keďže Greena viazali pracovné povinnosti. Barborka má vyložila v závere Hiadeľskej doliny a smerovala na Srdiečko, kde mala v úmysle absolvovať klasický okruh cez Štefáničku na Chopok.
Ja som vyrazil smerom na Hiadeľské sedlo a na Prašivú. Asi na úrovni kosodreviny som sa fučiac priblížil k poľskému páru a nechtiac som spôsobil šok turistke, ktorá pohybujúc sa vzadu si moje fučanie vysvetlila ako medvedie a začala hystericky jačať. Keď sa ukázalo, že nie som medveď, zasmiali sme sa a pokračoval som fučiac ďalej.
Prebehol som cez Veľkú Chochuľu, Latiborskú hoľu, Zámostskú hoľu, išlo to celkom fajn, aj teplota bola príjemná a na hrebeni som nestretol absolútne nikoho. Jednoducho idylka, až do Sedla Ďurkovej. Potom som začal stúpať na Chabenec a mne nielen že došla voda, ale aj sily. Jednoducho kríza. Našťastie v Kotliskách tiekol pramienok vody z topiaceho sa snehu. Ležal som pri ňom a zúfalo čakal, kým sa mi aspoň trochu naplní camelback a zúfalo, ako chlap čo putoval niekoľko dní vyprahnutou púšťou, som hltal túto vzácnu tekutinu 🙂 Oddýchol som si, dal nejakú tú tyčinku a vydal sa na posledný úsek.
Keď ma Barborka už v diaľke zazrela, chcela ma motivovať. Pravdepodobne konštatujúc, že keď som dobehol k chate, nebudem predsa trocháriť a ten kúsoček na Chopok už predsa budem musieť zvládnuť. Dala sa pomaličky stúpať od chaty na vrchol a ja som sa teda ešte nejako vyplazil za ňou na Chopok 🙂
Na chate sme ešte potom nejakú hodinku posedeli a zbehli sme na Srdiečko k autu.
Ešte štatistické údaje:
hodiny narátali dĺžku približne 32 km po Chopok
a nastúpalo sa približne 2150m.
