Hrad Sitno
Bolo to také rozpačité nedeľné ráno, nikomu sa poriadne nič nechcelo. Po sv.omši a rannej kávičke sme sadali do auta a ešte stále sme nevedeli, kam chceme ísť. Niekam, nie až tak ďaleko… S Annou sme vybrali za cieľ Sitno. Čo sa jej, idúc autom, prestalo pozdávať. Toľko zákrut! Zaparkovali sme pri Počúvadle a vybrali sa chodníkom nahor, pomedzi buky a duby, vtáčiky nám spievali, temer nikoho sme nestretli. Na Tatárskej lúke sme sa pokúšali identifikovať nejaké rastlinky 🙂 i vône. Prišli sme ku križovatke ciest, smerovník sme vylepšili našou nálepkou :-). Otca tak napadlo, že tentokrát by sme mohli vyskúšať inú cestu, a teda sme sa vybrali doľava. Chodník lesom klesal, až sa nám to nepozdávalo. Značky sa vytratili. Po chvíľke sme však prišli na asfaltovú cestu. Ukazovali sa nám tabule náučného chodníka. Na ľavej strane cesty sa otvorila voňavá lúka so smerovníkom ukazujúcim na hrad. Informácie na tabuli nám čo-to napovedali o histórii hradu (ktorý bol odňatý lúpežnému rytierovi Balassovi, bol i v rukách Koháryovcov, Coburgovcov, slúžil ako protiturecká pevnosť a pod.) a rozložení jednotlivých objektov. Ruiny, nachádzajúce sa na skalnom brale, sú zakonzervované a pekne upravené s fajným plošinovým výhľadom 🙂 . Niekoľko fotiek a pokračovali sme ďalej cestou lemovanou parádnymi stromami k rozhľadni na Sitne. Zjedli sme proviant, prehodili pár slov a vydali sa cestu nadol. Tentokrát známym chodníkom a schodíkmi idúcimi pomedzi skalné bralá, otec nás ešte vyfotil s „Blížencami“ a pokračovali sme k autu. I keď Anne sa nechcelo opäť absolvovať tú strastiplnú cestu. Taká oddychová nedeľa.
A ešte nejaká tá povesť 🙂
Tajomstvo hradu Sitno
Hrad Sitno – erb rodu Balassa
Staviteľ hradu okrem dobrých opevnení sľuboval aj čarovnú nedobytnosť hradu, ak do jeho veže rytier Balassa dá zamurovať pannu. Hrad rýchlo rástol vďaka staviteľovej usilovnosti a šikovnosti, no najmä pracovitosti poddaných sitnianského pána. Vyrastali obranné hradby, hospodárske staviska, brány i palác s vežou. Vo veži bolo miesto, do ktorého mala byť zamurovaná živá mladá panna ako najväčšia istota nedobytnosti hradu. Hradný pán pri častých prepadoch okolia myslel stále na to, aby už hrad bol hotový, aby sa mohol pýšiť jeho krásou, veľkosťou a svojim bohatstvom. Ba vyhliadol si už aj obeť v blízkej Iliji, obci pod Sitnom. Bola to krásna mladá, ale chudobná dievčina, sirota. Mala aj brata, s ktorým žila v malom domku na pokraji obce. Keď sa stratila z dediny, ľudia podozrievali sitnianskeho hradného pána, lebo sa v poslednej dobe často sám, ale aj s družinou v okolí pohyboval. Ba medzi ľudom sa šírila aj zvesť o jeho úmysloch. Veď aj Ilijčania boli povinní pracovať na stavbe hradu. Brat zúfalý zo správ z dediny i hradu sa vybral v noci do rozostavaných hradieb s tým najhorším tušením. Plížiac sa novými chodbami dostal sa až do veže, opatrne obchádzajúc početné stráže. Koho však uvidel rád v slabom osvetlení, bol jeden z kamenárov, ktorí práve dokončili murivo vo veži. O zamurovanej dievčine sa nemal nikto dozvedieť. Ešte v čerstvom murive urobili otvor a dievčinu vyslobodili. Rýchlo chceli miesto hrôzy opustiť, no nezostali nespozorovaní. Hradné stráže sa dali do prenasledovania. Hradný pán, nepríčetný od zlosti, hnal všetkých na bralá a lúky na vrchole, aby utečencov prenasledovali. Súrodenci sa už blížili k bralám, ktoré boli najbližšie k miestam, kade sa dalo zostupovať z vrcholu, no prenasledovatelia už boli blízko. Pomáhali im psy, ktoré už vetrili svoju korisť. A preto blíženci volili radšej smrť skokom zo skaly, než uväznenie v kobke sitnianskeho hradu. Prenasledovatelia však zastali s hrôzou. Dvaja mladí ľudia v skoku skameneli. A dve bralá Sitna dodnes nesú meno Blíženci.
