Nastala nedeľa, a keďže predpoveď počasia sa nemýlila, krásne slnečné jarné dni pominuli. Absťák po prírode a lyžovaní nás však pohýnal niekam vyraziť. Po nedeľnej rannej omši sme teda napriek zamračenému počasiu naložili lyže a batohy do auta.
Nálada však bola protichodná. Na jednej strane sme sa tešili, na druhej nás ovplyvňovala zdravotná nepohoda. Jedine Anička konštatovala, že je v poriadku. Zaparkovali sme na Trangoške konštatujúc, že ak to nepôjde, tak Štefánička to istí. Anička ešte prorocky vyriekla niečo o siláckych rečiach, a že už to vidí, ako si pripnem lyže na nohy, tak všetka choroba pominie a bude o mne počuť, až keď sa ozvem z vrchola.
Musím povedať, mala pravdu… Ako som si pripol lyže a vyskúšal pár krokov, zistil som, že to ide, ba dokonca mi to zachutilo. Pridal som do kroku a v myšlienkach piesne Jaromíra Nohavicu to vyzeralo „z ulity pára, ohnivá čára, měl cihlu na plynu…“ Po čase som minul Štefáničku a smeroval k Ďumbieru 😉 Týmto smerom však ľudí pribúdalo, a tak som sa nakoniec rozhodol ísť na Štiavnicu, kde nebol absolútne nik, až na jedného obrovského krkavca, ktorý sedel na vrcholovej kopule. Ako som sa približoval, otrávene zaškriekal a odletel.
Z vrchola som podnikol niekoľko informačných telefonátov, aby som zozbieral posádku. Anička vedecky konštatovala niečo o pravdivosti svojho empirického pozorovania, že naše ubolené reči o oslabenom zdravotnom stave po pripnutí lyží už nie sú relevantné a ona hoci jediná zdravá je zase posledná… 🙂
Z lyžoval som popri Barborke k nej, asi na úroveň chaty a spoločne diskutujúc sme vyšli na Štiavnicu. Barborka posedávala zababušená na vrchole. Ja som robil neďaleko niekoľko pamätných fotiek, čo samozrejme Anička bez váhania využila a predbehla ma. Tak musím s pokorou konštatovať, že som opäť prišiel na vrchol posledný.
Lyžovačku nadol sme nasmerovali k Vlčiemu žľabu a jeho okoliu. Terén bol perfektný a užívali sme si ho. Nakoniec sme sa na chate ani nezastavili. Zato nám srdiečko trochu pookrialo absorbovaním Božej prírody.
Otec použil slovné spojenie nasvedčujúce skutočne oslabenému zdravotnému stavu (keďže sme to počuli obe, asi to nebola halucinácia), citujem: „Prepáčte dámy!“ Ešte stále mi to rezonuje v ušiach.
Inak toho krkavca som si ja pomýlila s človekom 🙂 (Odkaz pre Greena: Vidíš, aj ocovi sa zdal obrovský, nezveličovala som!!!) Terén parádny, ani som to nečakala. Vďaka. A ten batoh 🙂
Áno, áno… to „prepáčte, dámy“ tam jasne zaznelo 😀
Oco, tento článok je parádny! 🙂 Teda vlastne vy všetci traja 🙂 Riadne som sa nasmiala 🙂