Na Štiavnici
Včera na Slovensku trochu prisnežilo. Ale nás to neodradilo (akože mňa a Bajku, ostatných hej). Otec ráno vyhlásil, že by to malo byť v pohode, ale pre istotu mi doniesol Pieps a Bajku poučil, ako nasadiť snehové reťaze. V pohode to nebolo, ale išli sme. Nie všetci sa tým mohli pochváliť. Na Trangoške Bajka vyhrabkala pre hrdinu dňa (to ako Yetiho) teplé miestečko v snehu, pripli sme pásy a hor sa hore. Po jaskyňu sme kráčali takmer samé, potom sme už začali kadekoho stretávať. Napr. aj takého Pavla Barabáša :). Najskôr sme sa len zasmiali, že to asi bude tak, ako s tým otcovým stretnutím jeho šéfa na Chopku (z ktorého bol nakoniec niekto celkom cudzí). No podľa vzrušenia, ktoré vládlo v turistickom klube obsadivšieho Štefáničku sme usúdili, že to bol predsa on. No tak sme sa potešili, že sme ho videli, lebo sa nám veľmi páči, to čo robí, ale autogram sme si pýtať nešli, nech si aj on vychutná ten čaj v kľude :). Po čajíku a šošovici nám to nedalo a išli sme to omrknúť, či predsa nedáme aj tú Štiavnicu. Slniečko na ňu reklamne svietilo, tak nebolo o čom. Hore som zistila, čo mieni Biblia citátom „… a oblak im ho vzal spred očí“, keď mi Bajka zo sekundy na sekundu zmizla v hmle. Potom sa znovu vyčasilo a znovu zahmlilo, niekoľko krát. Lyžba dolu bola skôr na vytrápenie ako na užitie si terénu. Zo Štiavnice hlboký sneh, ťažký, miestami škrupina, pod Štefáničkou rozjazdený prašan. No, ale dobre nám bolo.
