Štefánička
Ani husté sneženie, ani kalamita na cestách, ani predpovede o búrlivom vetre nás neodradili aspoň od krátkeho výletu do hôr. Zuza bravúrne zvládla všetky nástrahy ciest a tak bolo pokračovanie už len na nás. Z Trangošky sme vychádzali okolo obeda oboznámený, že na Ďumbieri nič nie je vidieť a fúka. Tak teda Štefánička. Sneh pod nohami, sneh na stromoch, vločky z neba, veeeľa vločiek, kde tu ktosi, ticho a pribúdajúci vietor. No a ešte to tá pásová vec, čo zásobuje chatu. V pohodičke (samozrejme, že sa otec v sedle načakal) sme došli na chatu (tá vec ma napokon nezrazila 🙂 ), dali niečo pod zub, oddýchli a vybrali sa späť.
S okuliarmi? Bez okuliarov? Bolo vidieť nič alebo veľké nič. No terén na lyžovanie parádny. Všetko ako v rozprávke (ešte sa tak naučiť lyžovať ako v rozprávke:) ). Otec poznamenal ako je krásne a mne hlavou prebehli slová z Perinbaby: „Keby tak táto chvíľa trvala večne… Nie, nie. Nech len táto chvíľa odíde, aby mohla prísť iná, ešte krajšia“.
Cestou som pochopila, čo znamená rozoznávať terén pod nohami citom. Nič som nevidela, inej šanci nebolo. Však som si pomýlila strom s otcom, myslela som si, že ma čaká…Čakal ma strom 🙂 Ale srdce poskakovalo v hrudi od radosti. Dobre to padlo. Parádička, paráda.
Zuzu sme našli! Pod vrstvou snehu, ohrabali ju a zas bravúrne prekonala všetky snehové prekážky. V BB obišla zápchu, len škoda, že ešte nevie odpratávať sneh spred UPCčka.
