Ďumbier
Začalo sa to nepriaznivými predpoveďami o veľkej zime a temer víchrici na horách. Ale traja mudrci z východu aj napriek predpovedi počasia nasledovali hviezdu a prišli Mu aj toho roku odovzdať dary.
Herodes chcel zabiť Dieťa, Braňov seknutý chrbát, Greenovo boľavé brucho, auto Drugovcov sa nechcelo prestať šmýkať, zlomený kĺb na Zuzkinej lyžiarke. Nepriaznivé informácie, no i tak sme (nakoniec sme ostali traja) sa vydali na cestu na Ďumbier. Cesta nahor bola zjazdná na lyžiach už z Trangošky. Predvoj (v tandemovom zložení o.Martin s Ičom) mi prerazil krásnu stopu v hlbokom, miestami asi pol metrovom, prašane. Naokolo bolo krásne tlmené ticho. Až na úsek medzi tabuľou NP a Ďumbierom, kde naozaj celkom dobre fučalo.
Na Ďumbieri sme sa obliekli, oprilbovali, zapli lyžiarky a išli hľadať cestu nadol. Cestu cez Demänovské sedlo sme vyhlásili za náročnú (bolo vidieť priveľa skál a fúkal vietor), tak sme pobojovali s vetrom v opačnom smere a vydali sa cestou späť. Otca to stiahlo do žľabu, vietor ustal a toľko pamparádneho prašanu. Bolo ho až toľko, že podaktorý (akože ja) ho už nevládali spracovať, iba sa v ňom vyváľať. Ičo: „Mal som ho až na stehnách!“. No a ja všade :), aj v batohu. Ale aj tak to bola ťažko opísateľná paráda. No, komu lepšie?! Otec len opakoval: „Libertà pura.“ Dojazd bol náročnejší, prechod cez kosodrevinu aspoň krásne voňal 🙂
Lyže sme vypli nad Halaškou (vytŕčalo dosť veľa skál), pri jaskyni sme ich pripli na batohy, trochu sa posilnili, prsty stihli zamrznúť (Anna, opäť som myslela na Vincent Piramide) a pobehli sme nadol. Nemôžem opomenúť dnešnú naozaj výdatnú pomoc (fyzickú aj psychickú 🙂 ) zo strany mužskej časti posádky. Ďakujem!
PS: Nedostatok obrazového materiálu by som chcela ospravedlniť omrznutými prstami a váľaním sa v snehu 🙂
PS2: Nedalo mi a dovolil som si doplniť článok niekoľkými dôležitými fotkami… oM
