Chopok
Po prírodnom snehu ešte nebolo ani chýru ani slychu, a keď tak iba po vrcholmi kopcov sa to trošku belelo. No piatkový podvečerný výstup na Chopok, aby sme sa trochu impregnovali v pokoji Božej prírody, nás presvedčil, že po zjazdovke, ktorú intenzívne zasnežovali, sa už na lyžiach bude dať ísť nahor a hádam aj nadol. Tak sme o dva dni, na sv. Ondreja, oprášili od leta odloženú skialpovú výstroj, naložili do auta a odhodlaní zahájiť novú sezónu sme opäť vyštartovali na Srdiečko.
Počasie bolo pekné a mrazivé a okrem nás vytiahlo viacerých turistov vyvetrať si hlavu. Samozrejme, že aj lyžuchtivých sa zopár našlo. Umelo zasnežený terén bol zmrznutý, podšmykoval, a tak sme sa „nezvyčajne“ už pri prvom stúpaní, hneď nad spodnou stanicou lanovky rozdelili. Nad Kosodrevinou sme sa ako zvyčajne čakali. Po čase prišla Barborka, no po Aničke nebola ešte ani viditeľná bodka, asi sa nám niekde medzi nasneženými kopami strácala, čo potvrdil aj jej telefonát, že jej to na začiatok „nejako nešliape“. Za to sme usúdili, že Mirovi Leitnerovi to šliape až až, lebo chvíľu po Aničkinom telefonáte sa prirútil k nám. Prehodili sme zopár slov a medzi iným nás povzbudzoval, aby sme sa spustili aj na sever, lebo vraj tam je už toho veľa upraveného, keďže nasledujúci víkend majú stredisko spustiť. Prehodili sme ešte niekoľko viet a po Mirovi ostala už iba ohnivá čiara – ešteže mrzlo :).
Barborka mi potom hodila rukavicu. Ak chcem, nech idem na sever a ona počká na Aničku, že na vrchole sa potom stretneme. Ja som hodenú rukavicu prijal a snažil som sa napodobniť Mira, len tá ohnivá čiara ani len netlela. Po traverze som ho zazrel už v druhej polovici muldy. Ale nič mi to na nálade nezobralo. Svojim „typickým“ tempom som išiel nahor a užíval som si nádhernú „umelo“ zasneženú prírodu a pekné počasie. Pri rotunde som zhodil pásy a hneď som sa spustil na druhú stranu po Lukovú. Zjazdovka bola perfektná, upravená, delá snežili a zopár ľudí stúpalo hore, inak široko ďaleko nebol nikto.
Na Lukovej som opäť nahodil pásy a pomaličky, užívajúc si pohodovú atmosféru, som sa kľukatil cez Úboč na Chopok. Zrazu sa prirútila „ohnivá čiara“, Miro prehodil niečo ako „to je paráda, čo…?“ a obehol ma. Tak som sa snažil chytiť jeho tempo a držať sa ho… Vydržalo mi to asi 50 m, potom som prakticky uznal pravdivosť výroku „pomaly ďalej zájdeš“ a previedol to do praxe. Úspech sa dostavil 🙂 Asi necelých 50 m pred rotundou som suverejným spôsobom obehol Mira a na vrchol dorazil ako prvý. Treba však podotknúť, že sa opäť s niekym zarozprával 🙂 Pri rotunde sme ešte trochu podebatili aj my. Ja som sa potom vydal hľadať druhú časť tímu a Miro skonštatoval, že sa ešte raz spustí na sever.
Dievčatá dorazili po nejakom čase, hodnotiac, že to dosť šmýka. Na chate sme si oddýchli, stretli nejakých známych, medzi tým už Miro bol opäť hore a my sme usúdili, že je čas spustiť sa k parkovisku. Oproti severu to bolo kus iné, ale veľmi zaujímavé. Kopy umelo nasneženého snehu ešte neboli rozhrnuté po zjazdovke, a tak to bolo tak freestylovo vlnité.
