Na sever
Ranné „nadšenie“ prevládalo na oboch stranách dnešnej dvojčlennej výpravy. Akýsi neprebudení či nevyspatí. Ale v skutočnosti sa tieto fakty podpísali len na výkone jednej osoby (no a o.Martin to nebol). Keďže na Chopku už začala lyžiarska sezóna, parkovali sme kdesi medzi Trangoškou a Srdiečkom. A teda bolo treba vyniesť lyže, tie moje po ceste akosi oťaželi. K začiatku zjazdovky sme dorazili okolo desiatej. Bolo teplo, otec sa strácal kdesi v diaľke, žalúdok sa vrtel, uzlil, poskakoval a v hlave znelo Rozpačité blues, ktoré otec od včera stále vyspevoval….
„Uprostred lúky ktorá kvietím svieti
kde stále kvitnú biele margaréty
našiel som čosi čo tú krásu ruší
a čo sa bridí mojej poetickej duši
čosi čo lúku špatí ako jazva
a teraz neviem ako to mám nazvať“
Opäť sme sa stretli na Kosodrevine, pre skialpový dav idúci nahor sme zvolili smer Demänovské sedlo, travers sme zvládli pekne na lyžiach. Otec opáčil škrupinový terén, spustil sa ku mne, vyhlásil ho za nevhodný na ďalšie spúšťanie a tak sme sa spolu vydali na Chopok (lyže sme nevypli ani raz).
„Keby tá lúka bola pokosená
tak by ma nestrašila táto téma
veď kto by takú podivnú vec riskol
aby si čupol rovno nad strnisko
keby tak boli pokosili trávu
nemusel som si teraz lámať hlavu“
O pohľadoch na sever ťažko čosi napísať. Treba si pozrieť fotky 🙂 No a úsmev z tváre nemizol aj vďaka otcovmu básnickému črevu, ktoré nahrádzalo pôvodný text hm rôznymi slovami či prívlastkami. Aj kamzíky na neho pozerali.
„Inák sa nedá
treba to riecť rovno
na lúke som dnes ráno našiel … tu nasledovali otcove doplnky“
Vďaka tejto nálade som sa nejako dotrepala na chatu, dali sme čajík, nalepili nálepku (nemožné, ale nebola tam) a po zjazdovke nadol. Oplatilo sa, bolo to krásne. I keď mi otec pri Zuze pekne porátal dĺžky a miesta, kde musel byť otcovsky trpezlivý. Ďakujem.
konecne uz som si myslel ze najudernejsia uderka prestala pisat
🙂 nuž snažila som sa vydierať spôsobom, že nezverejním článok, kým ostatní nenapíšu…nezabralo.