Štiavnica
Bolo to studené ráno, keď sme sa vybrali v počte 4 na lyžiach na Ďumbier. Otče pozbieral posádku po meste. Vďaka či kvôli Braňovým mega lyžiam bolo na Zuze plno, tak nám v aute robili spoločnosť aj ďalšie z lyží. To, že sme v porovnaní s plánom odchodu meškali, netreba snáď ani písať.
Obúvanie na Trangoške bolo bolestivé, so zamrznutými prstami na rukách. Ale počasie nás lákalo nahor. Ako to už býva zvykom, posádka sa ihneď od začiatku rozdelila na tých šikovných a tie pekné :):). Obe menované skupiny sa streli na Štefáničke s jedným rozdielom, chlapi (ktorí sa tiež v priebehu výstupu rozdelili vzhľadom na kondičku na šikovného a ešte šikovnejšieho) mali za sebou výstup na Ďumbier, zatiaľ čo sme my idúc na Štefáničku trošku pokecali. Vychutnávajúc si obed a teplý čaj na chate, okolie zahalila hmla. Navzdory nepríjemnému počasiu sme sa rozhodli (dobrovoľnosť rozhodnutia bola podmienená túžbami členov skupiny) pre spoločný výstup na Ďumbier (skončili sme na Štiavnici). Zamrzlo na mne všetko, čo zamrznúť mohlo, vidieť bolo na pár metrov (ešteže sú tam tie palice), ale zadosťučinenie vo forme prekrásneho počasia bolo neočakávané. Vystúpali sme nad hmlu, prestalo snežiť a pomedzi hmlu(ktorá bola pod nami) presvitali slnečné lúče. Už len rozložiť deku a ležať. Inverzia ako vyšitá, úžasná viditeľnosť, srdce bilo v hrudi od radosti ako šialené. Škoda, že takéto momenty netrvajú večne. Niekoľko fotiek a vydali sme sa na cestu späť. Terén bol spočiatku vyfúkaný, zľadovatelý, ale v žľabe na nás čakalo niekoľko centimetrov fajného prašanu, čo zaisťovalo mäkké pristátia. Bezpečne sme dorazili na parkovisko, unavení (aj keď v prípade otca Martina je dosť nemožné použiť toto prirovnanie), takže my traja unavení a otče sme došli, po krásnom dni, späť do BB.
Bajka
