Na hrebeni
O.Martin si v poslednom čase viackrát vypočul, ako nemám prejdený hrebeň Nízkych Tatier. Nuž tak sme sa dnes po raňajkách (čiže okolo pol desiatej) vybrali na Čertovicu. Keďže v aute začal vyzyvovaciu aktivitu, na Čertovici sme si dali kávičku a šup ho nahor (slovo šup treba chápať výhradne ako metaforu). Ešte sme zďaleka neboli na Lajštrochu (1602m), keď sa zo mňa stala parná lokomotíva. Srdce mi vyskakovalo cez ústa, ešteže sa okolím šírila vôňa slnkom vyhriatej trávy a tak sa moje čuchové bunky mali čím zaoberať. Obloha modrá, slnko teplé, výhľady na každú stranu zaujímavé (Západné, Vysoké Tatry, hrebeň Nízkych Tatier a iné kopčoky) a ľudze žiadni! Trávu vystriedala voňavá kosodrevina, miestami zas vôňa snehu a ľadu. Kroky zas beh. Kumštové sedlo (1549m), Králička (1682m) a po cca 2 hod. sme prišli na Štefáničku (1728m) s tepom hádam 120 (hovorím za seba), ale s úsmevom na tvári. Čaj ako vždy úžasný, nejaký ten proviant a vydali sme sa na cestu späť (pohľadať všetky vypľuté pľúcne laloky). No až po tom, čo sme skrášlili dvere chaty našou klubovou nálepkou. Ďalšiu sme zanechali v Kumštovom sedle. Slnko už klesalo, vzduchom sa šírilo absolútne ticho (v momentoch, keď som nefučala 🙂 ). Cesta späť nám trvala cca 1,5 hod. Bola to proste neopísateľná paráda (Miestami som sa bežiac a pozerajúc smerom na Štiavnicu cítila ako vo filme, keď nalietava helikoptéra okolo filmovaného kopca.). ĎAKUJEM veľmi pekne.
