Zvolen
V rámci koordinátorskej teambuildingovej víkendovky na chate v Donovaloch, ktorá sa konala od 10. do 12.10. 2014, sme sa vybrali na menšiu túru. Konkrétne to bol vrch Zvolen vypínajúci sa nad Donovalmi.
Bola krásna jesenná sobota. Keďže sme sa nachádzali uprostred raja, ktorým Donovaly nepochybne sú, nemohli sme takéto počasie nevyužiť. Tak sme sa s plnými žalúdkami po vynikajúcom obede vydali na cestu. Zviezli sme sa chvíľu autom a potom sme už pokračovali po vlastných. Už po chvíli mi bolo jasné, že som najmenej zdatným členom našej výpravy. Otec Martin nahodil tempo, s ktorým som nemala šancu držať krok, a tak som bola vždy na chvoste. Stále som si však opakovala, že „poslední raz budú prvými“ a aspoň na 5 sekúnd sa mi šlo ľahšie :). Z diaľky sme sem-tam zazreli náš cieľ – kríž na vrchole. Bol to riadny stupák a chvíľami sa zdalo, že nikdy neskončí. Otec sa nás snažil upokojiť, že už len 10 minút – opakoval to však každých 10 minút, takže nám to veľmi nepomáhalo :). Konečne sme sa dostali na vrchol, kde nás čakal už len chodník po hrebeni. Ten výhľad bol úžasný! Naokolo samé kopce, pod nami údolie a všetko odeté v tých najkrajších farbách. Ako skonštatoval Michael, takýto pohľad môžeme zažiť len pár týždňov v roku. Kým sme kráčali po hrebeni, počasie sa zmenilo na nepoznanie – začal fúkať silný vietor a dosť sa ochladilo. Rýchlo sme si urobili pár fotiek pri kríži, pomodlili sa desiatok ruženca zomknutí v kruhu a vydali sa na cestu späť.
Tá sa však zmenila na boj so šmykľavým blatom – dve Anny dokonca skončili na zadku :). Nikomu sa našťastie nič nestalo a tak sme pokračovali v ceste rozprávkovým lesom vystlaným popadaným lístím, smejúc sa na príhodách utekáčskeho ľudu :D. Keď sme dorazili na začiatok našej túry, za odmenu sme si v Kolibe dali niečo tekuté a chvíľu si posedeli pod dekami. Celé to zaklincovalo hromadné cestovanie v aute, za ktoré by sme vyfasovali nemalú pokutu ;).Aj keď sa mi večer od vyčerpania zatvárali oči, neubralo mi to na dobrom pocite z naplno prežitého dňa :).
