Baranec
Sú zvyky a zvyky. Niektoré na to, aby sa dodržiavali a iné na to, aby sa porušovali. Pre podaktorých členov klubu sa už stalo dobrým zvykom absolvovať jesenný výstup na Baranec (v Západných Tatrách s prevýšením ako na Gran Paradiso 🙂 ). Ten patrí do toho prvého súdka. A toho roku sa okruh vystupujúcich osôb rozšíril :), za čo ďakujem! Do druhého súdka môžeme zaradiť náš dobrý zvyk, že článok o výstupe píše tá osoba, ktorá počas výstupu nalepí klubovú nálepku. A obávam sa, že tento náš dobrý zvyk môžu porušiť len podaktorí vyvolení alebo podaktorý vyvolený :).
Zuzu sme zaparkovali okolo desiatej na preplnenom parkovisku za obcou Žiar. Z ranného chladného počasia sa vyklulo teplé dopoludnie a tak sme ešte zmenili výstupový mundúr a vydali sa nahor. Nejaká tá fotečka (s komentárom načo fotím na začiatku, že stačí potom na vrchole) a potom serpentínový chodníček tichým lesom. Nikde ani nohy, pokoj, vôňa ihličia, modro modrá obloha a slnko kdesi nad nami. Otec sa od nás zďaloval so slovami, že nás počká pri smerovníku. S Annou sme striedavo občasne prehodili pár slov, pozberali čo-to do úst, pomlčali. Potom nám prišla SMS:“Počkám Vás na vrchole 😉 PS: Je tu krásne, tešte sa.“
Pri smerovníku sme stretli prvé ľudské duše, trochu sme si vychutnali slnka a pokračovali sme nahor. Výhľady boli ohromujúce, kopce, rovina, voda, les, sneh a občas ručiaci jeleň. Potom nám prišla ďalšia SMS:“Idem skúsiť ďalej na Plačlivé…“
Vrchol sme si vychutnali obďaleč od skupiny Čechov, trochu sa posilnili, našli nálepku, odfotili sa s otcom (ehm nezavádzam, treba pozrieť foto) a pokračovali do Žiarskeho sedla (na Smreku sme postavili prvého snehuliaka 🙂 ). Otec obehol Plačlivé, prešiel do Smutného sedla a počkal nás Pod Homôlkou. K Žiarskej chate sme ho zobrali so sebou 🙂 Po horúcej noci (v izbe bolo asi sto stupňov) na chate nás čakal už len zostup k Zuze a smer BB.
