Počasie sa stále “vylepšuje”, takže sme na dnes naplánovali len kratšiu túru v okolí campu (lepšie povedané, 800 m nad campom). Hneď v Rande sme začali prudko stúpať smerom k Europaweg. Stupák to bol riadny, po niečo viac ako hodine sme boli vo výške 2200 m.n.m., čiže spravili sme spomínaných osemsto metrov. Otcovi bolo treba vysvetliť, že pod slovom tempo sa dá rozumieť aj pomalé tempo, aj rýchle tempo. On pod ním chápal len to svoje. Po Europaweg sme pokračovali smerom na Täsch. Už nám začalo slušne pršať. Cestička klesala popod strmý svah, turisti boli proti náhodným padajúcim kameňom chránení železobetónovým previsom a sieťou tunelov. Posrandovali sme, Maťko ešte prehlásil, že škoda že nič nespadlo, že by to rád videl a šli sme ďalej. Už sme boli dosť hlboko v lese, keď sa za nami zrazu ozval hukot hromu. Keď hukot ani po pár sekundách neustával, pochopili sme, že to nebol hukot hromu, ale odtrhnuté skaly. Hukot neprestával. Ide to na nás? Zastane to? Čo spraviť? S vytreštenými očami sme pozerali na les nad nami. Zastali. Ochranné bariéry nad nami spravili svoju prácu, no hukot bol taký obrovský, že sme si tým vôbec neboli istí. V kempe nám náš úžasný, najlepší a najúžasnejší oM. navaril fazuľu (noc bude teplá…). Na chvíľku nám aj vykuklo slnko, tak sme sa rýchlo zobliekli z páperiek do kraťasov a pustili sa do prania a sušenia premočených vecí. Slniečko nám posvietilo tak hodinku, teraz znova sedíme v páperkách a všetkých pozdravujeme.
Poznámka autora: 1. osoba množného čísla je zámerne využitá na hyperbolizáciu deja, inak odrážajú výlučne pocity autora
