Závojový vodopád
Rozlúčková chata UPC sa organizuje každý rok, a inak to nebolo ani teraz. Ja som na chate bola prvý krát, a vôbec svoju účasť neľutujem. Zavítali sme do krásneho prostredia Slovenského raja. Na úvod sa otcovi podaril „husársky kúsok“ – vyvolať vínovú potopu v jeho aute, dno 5 litrového demižónu akosi povolilo. Na druhý deň nás o. Martin zaviedol cez Hrdlo Hornádu a Kláštorskú roklinu na Kláštorisko (770m) a potom do Sokolej doliny . Pre mňa, prvoturistiku, to bolo často namáhavé (stúpačky, rebríky popri vodopádoch, drevené rebríky, na ktorých sa šmýkalo, …), ale o to krajšie a plné hromady zážitkov 🙂 . Z chaty sme vyrazili okolo pol 9 a túra mala trvať asi 5 hodín, teda aspoň podľa otca 🙂 . Naša pešia výprava začala modlitbou – pre istotu 🙂 – a pustili sme sa do putovania. Najskôr na nás čakali stúpačky nad Hornádom, „vypnutý“ Večný dážď a na konci vytúžená obedná pauza na Kláštorisku. Bolo nás viac, pre ktorých toto bola prvá (náročnejšia) turistika a tak sme mali na výber vrátiť sa na chatu alebo pokračovať v spoznávaní Slovenského raja. Všetci sme držali spolu a celá skupina sme sa vybrali do Sokolej doliny (najnižší bod 572m, najvyšší bod 1002m). Toto už bol pre nás „neskúsených“ tvrdý oriešok, pri ktorom sa niektorým z nás občas roztriasli aj kolená. Či už z rebríka pri Závojovom vodopáde (dĺžka 75m) alebo pri pohľade naň z mosta. Do chaty sme sa vrátili cez Biskupské chyžky (1004m), kde sme si dali ďalšiu dlhšiu prestávku. Cesta na chatu bola už rýchlejšia, no i tak sme sa do nej vrátili po 9 hodinovom čase očakávania, strachu, prekonávania samých seba, s plnými ruksakmi zážitkov a s pocitom, že sme to zvládli 🙂 .
