Knajpujeme
Posledný júnový víkend sme išli s UPC na chatu do Slovenského Raja. Ale tie najkrajšie zážitky máme nie z Raja, ale z „knajpovania“. Po celodennej túre vo Veľkom Sokoli sme sa vracali k autám. Bolo pekne, slniečko sa usmievalo a mne sa ešte nechcelo ísť na chatu. Tak som si povedala, že sa prejdem na Podlesok pešo. Bolo to dákych 5 km popri potoku. Najskôr sa ku mne pridala Janka, potom Bajka a nakoniec nás išlo 9. No a čo myslíte, čo sa stane keď necháte deväť vysokoškolákov bez dozoru? Jasné, že sme išli do potoka! Bajka prišla s nápadom, či nechceme knajpovať. Nikto z nás netušil, čo to slovo znamená. Tak nám vysvetlila, že turisti sa po túre vyzujú, vbehnú do studenej vody a po piatich minútach sa znovu obujú a pokračujú v ceste. Je to vraj veľmi osviežujúce na nohy. Samozrejme, že všetci sme nadšene súhlasili a už aj sme sa zobúvali. Tí váhavejší sa nechali strhnúť väčšinou a už sme aj všetci behali po potoku, výskali a špliechali. Jasné, že sme si chceli spraviť aj fotku a tak Anička položila na kameň topánku, na topánku foťák a spustila samospúšť. Keby išiel niekto okolo asi by bol veľmi prekvapený, lebo zrkadlovka v potoku sa nevidí len tak často. Nadšení a plní endorfínov sme dorazili (s malým meškaním) na chatu.
A keďže vody nie je nikdy dosť, na druhý deň, po túre v Suchej Belej a úžasnom obede od otca Martina sme znovu vyrazili k potoku. Zloženie sa trochu obmenilo, ale pevné jadro nadšencov horských tokov ostalo zachované. Najskôr sme len tak pobehovali a hrali sa v potoku naháňačku a potom nám napadla úžasná myšlienka ísť do Podlesku do krčmy na pivo. Tak sme sa vybrali. Ako inak potokom. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že taký dobrý kilometer sme v tom potoku prešli. Voda bola miestami po členky a miestami až vyše pása. Každý sa zamočil podľa nálady, niekto len nohy, niekto aj polovicu trička. Rómovia, ktorých sme cestou stretli a ktorí kráčali po chodníku na nás len neveriacky pozerali. Keď sme nadšení vystúpili von z potoka, práve začínalo pršať, ale akosi to bolo všetkým jedno. Na ranči sme si dali pivo a alžírsku kávu a mokrí, trochu už aj uzimení, ale šťastní sme sa vrátili na Podlesok.
Rozhodne jeden z najlepších a najmokrejších zážitkov. Venované všetkým zúčastnením za to, že nie sú suchári. Doslova ! 😀
Na záver je ešte potrebné dodať, že nikto z nás neochorel a myslím, že ani psychicky neutrpel ujmu. Tým, ktorí ešte nekráčali potokom zo srdca odporúčam.
Na konci videa už Anička balancovala 🙂
