Kráľova hoľa
Pusté Pole – Bičiarka – Martalúzka
Pravidelne každoročne na jar podnikáme s Romanom výstup na Kráľovú hoľu z Pustého Poľa cez Martalúzku, ktorý sme nazvali aj pre nás pamätným pomenovaním „Spomienky na Blaženku“. Blaženka bola Romanova manželka, ktorú si Pán už pred niekoľkými rokmi povolal k sebe do večnosti. Práve tento výstup nám utkvel v srdci ako jeden z veľmi krásnych spoločných výletov.
Z Banskej Bystrice sme vyrazili v sobotu už s tradičným oneskorením. Mňa pri týchto výletoch s Romanom teší fakt, že spravidla som to ja, koho ostatní čakajú, kým sa vychystám na výlet a tu je to presne naopak.
Tentokrát išla s nami aj Vierka, Blaženkina príbuzná a Romanovi blízka duša. Ja som sa jej hneď na začiatku pre istotu spýtal, či vie do čoho ide a či ju Roman patrične oboznámil s nástrahami výletu. Zasmiali sme sa a vyrazili na cestu. Pusté Pole bolo skutočne pusté, akoby sa tu život a ruch každoročne viac vytrácal a okrem lesných robotníkov, ktorí spracovávali kalamitou pováľané stromy, tu nebol nikto. Sadli sme na bicykle a vyrazili na Zadnú dolinu a Svätú vodu. Po chvíľke zdvorilostného spoločného napredovania som sa oddelil a vyrazil svojím tempom s tým, že ich počkám na Svätej vode. Spravidla to tak na známych cestách robievam. Jednak preto, aby som podal „nejaký výkon“, ale aj preto, aby som počas čakania mohol trochu povzniesť myseľ k Stvoriteľovi.
Tentokrát som však dlho nečakal, lebo po chvíľkovej pauze mi Roman telefonoval, že to vidí na dlho. Vierka vymyslela nový druh horského športu, kráčanie vedľa bicykla s batohom na rúre. Nuž asi som to aj trochu čakal, lebo sa až po päťdesiatke dostala na prvú dlhšiu turistiku, ale aj tak som ju obdivoval, ako to zvládala.
Vyrazil som teda na Bičiarku. Ide o starú zanedbanú lesácku chatu neďaleko Martalúzky. Je mi priam ľúto, ako to všetko chátra. Zdá sa mi, že som všetko našiel tak, ako sme to pred rokom zanechali. Všetko zarastené a hnijúce. Cestu k chate znepríjemňovali popadané kalamitné stromy. Bolo ich treba výrazne obchádzať alebo prechádzať a sami uznáte, že s bicyklom v rukách je to výrazne náročnejšie.
Pri chate som nechal bike a pešo vyrazil na Kráľovu hoľu. Cestou sa nachádza Martalúzka. Pre mňa je to jedna z najmalebnejších častí našej prírody a odporúčam pozrieť sa sem každému milovníkovi hôr. Vidieť nádherný kamenný amfiteáter, padajúcu vodu Hnilca, popri ktorej sa skalami nahor tiahne chodník a keď ním vystupujete, ukazuje sa vám impozantná panoráma Kráľovej hole.
Celou cestou som nestretol ani človiečika. Na vrchole som umiestnil prvú nálepku nášho horského spolku, ktoré sme si dali pred nedávnom urobiť, zavolal som Romanovi, aby som si dal vrcholový prípitok a zbehol dolu k chate. Založil som ohník a chystal večeru. Časom sa ku mne cez popadané stromy predrali aj Roman s Vierkou, ktorá napriek námahe a nástrahám prírody, mala stále dobrú náladu.
Nastávala pohoda na Bičiarke. Atmosféra, ktorú mám nesmierne rád a je trochu iná, ako mnohé iné. Posedenie pri ohníku, opekanie, ražniči, popíjanie a debata… Také trampovanie, ktoré už až tak počas výstupov na kopce bežne nerobievame.
Noc napriek júnu bola chladná, teplota sa blížila k nule. Ráno kávička, čajík, balenie a cesta tajným chodníčkom k Martalúzke. Kochanie sa a cesta nadol. Tentokrát sme vyrazili žltým značkovaným chodníkom v nádeji, že bude prepílený. No musím konštatovať, že bol vo výrazne horšom stave ako lesný chodník k Bičiarke, a tak sme sa cez popadané stromy dosť vytrápili. Po zvážnici to už bolo lepšie, až na to, že Vierka svoj nový šport s bicyklom po horách praktizovala aj cestou nadol. Ďakujem za pekný výlet.
