Gápeľ
Stráááášne sa mi nechcelo. Nevedela som sa prebrať, asi nie aj úplne zdravá. A tak sme zaparkovali na Trangoške. V pánskej spoločnosti som však nebola až tak dlho. Tí vyrazili závratným tempom napred. Ja som sa krok za krokom presúvala vpred. Spočiatku bolo počasie celkom ok, nad odbočkou k jaskyni sa mi sneh lepil na pásy tak, že som radšej vytiahla vosk. Pod sedlom sa mi zas šmýkalo, ale páni na mňa počkali a už spoločne sme sa pobrali nahor. Počasie sa zhoršilo, hmla, vietor. A tak sme popri tyčiach vyšli k značke parku pri Pagovej kope, obliekli sa, zhodili pásy a pustili nadol. Páni si to miestami aj užili, ja som to nejako popri tyčiach zišla. Od sedla pri Štefáničke to už bolo celkom fajn. Páni v teréne, ja v doline (ale mala som vrstvu novo napadaného nepopísaného snehu aj tu). Stehná pálili. Ale vidina auta sa približovala. Až do momentu, kým ma nepočkali pri odbočke k jaskyni Mŕtvych netopierov. Niekoľko sekúnd som tomu neverila, ale už sme nahadzovali pásy a začali stúpať smerom na Gápeľ. Miestami sa šmýkalo. Páni viac v terené, ja po vyšliapanej stope. Nahor k tomu stromu, potom k tomu a potom zas na tú rovinku. Ani už neviem koľké z tých označených miest bolo naozaj to, kde sme zhodili pásy. Ale naozaj musím uznať, že lyžovačka odtiaľto stála za to! Miestami úplná pamparáda. Nakoniec som bola veľmi rada, že ma páni takto „donútili“. I keď potom dolinkou už moje stehienka zhoreli. No kávička v Zázvore všetko razom napravila! Ďakujem.
