Turistický klub UPC Banská Bystrica

UPC na Hrbe

Mám rada plánované akcie, na ktorých sa vyskytnem tak povediac neplánovane 🙂 8.mája 2014 si staršie generácie pripomínajú výročie ukončenia druhej svetovej vojny v Európe. My neskôr narodení vnímame, že nemusíme ísť do školy, či práce a vymýšľame rôzne voľnočasové aktivity. Akoby to bolo, keby sa členovia klubu Hory UPC nevybrali do hôr. Keďže sa ešte na začiatku sezóny iba rozbiehame, zvolili sme nenáročnú „prechádzku“ na Hrb (1256m) neďaleko Ľubietovej. Vzdelanejšia časť našej výpravy nás poučila, že ide o geografický stred Európy, čím náš výlet získal náučný charakter. Leží severne od vrchu Vepor, s ktorým tvorí Národnú prírodnú rezerváciu Ľubietovský Vepor.

Ráno to vyzeralo na upršaný deň, ale po príchode na začiatok turistického chodníka sa počasie umúdrilo. Kým sme kráčali lesnou cestou, stromy na nás zhodili z listov pár dažďových kvapiek. Stúpanie bolo mierne, preto sme nahodili celkom svižný krok. Samozrejme, ja som to istila zozadu, nakoľko po zime sa moje telo rozbieha akosi pomalšie. Našťastie môj galantný snúbenec kráčal empaticky vedľa mňa, čím zmiernil môj pocit, že zaostávam 🙂 Približne po polhodine sme dorazili k Chate pod Hrbom. Prekvapilo nás veľké množstvo zaparkovaných áut pred chatou. O. Martin nám čo-to o chate porozprával, aby sme boli v obraze. Hrb, na ktorý sme mali namierení, bol ukrytý v hmle, takže o. Martin nám aspoň ukazovákom naznačil, kde sa nachádza náš cieľ. Pravdupovediac som rada, že som v tej chvíli nevidela, čo máme pred sebou, pretože by som asi zostala v saune, ktorá bola postavená vedľa chaty 🙂 Potom, ako sme prešli cez rozľahlú lúku, sme sa napojili na úzku turistickú cestičku pomedzi popadané stromy. Stúpanie sa postupne zvyšovalo a vďaka vlhkej pôde sa nám trošku šmýkalo. K vrcholu sme vystupovali po veľkých skalách, ktoré boli ešte mokré a klzké, ale aj napriek tomu to pre mňa bola najkrajšia časť nášho výletu. Mužská časť posádky preukázala svoje gentlemanské sklony pri zdolávaní náročnejších úsekov cesty a my ženy sme to samozrejme patrične ocenili. Keď sme konečne vyliezli na Hrb 😉 a hmla sa na pár chvíľ rozplynula, vychutnali sme krásny výhľad na všetky svetové strany s výnimkou juhu, na bezprostredné malebné okolie lúk, hlbokých lesov a horských dediniek. V takýchto chvíľach si vždy uvedomím, aký dobrý a kreatívny je náš Boh. Samozrejme prišiel čas aj na pár fotografií, skonzumovanie zásob, napísanie pozdravu do knihy návštev a Jankove (úspešné) pátranie po keškách. Cesta späť nám už išla akosi svižnejšie. Pripisujem to sušeným hrozienkam, ktoré o. Martin štedro ponúkal ako jednu z podôb kvalitného vína. S Peťkom sme k chate dorazili medzi prvými a tak sme sa rozložili okolo ohniska, samozrejme nie kvôli opekaniu, ale kvôli lavičkám. Po tom ako som poznamenala, že by som si dala nejakú špekáčku, ma Vlasťo pohotovo ponúkol domácou klobáskou. Voňala vynikajúco, ale čo z toho, keď bola plesnivá. Dúfajúc, že v chate si dáme nejakú fajnotku sme vyslali delegáciu na prieskum interiéru. Opäť som však zažila sklamanie, keď nám oznámili, že nevaria. No čo už, vypili sme aspoň pivo, pokonverzovali s milou pani, ktorá nášmu výletu dala symbolický názov

„Výstup oslobodenia“ a prirovnala ho ku každoročnému splavu oslobodenia, ktorého sa aktívne zúčastňovala 🙂 Patrila totiž k tej staršej generácie, o ktorej som písala v úvode. Cesta k autám sa niesla v príjemnej konverzačnej atmosfére a s pocitom, že sme voľný deň prežili tak, ako sa na správnych horalov a horalky patrí.