Na Solisku
Otče nás vytiahol, že by sme mohli otvoriť sezónu na Donovaloch. Čosi mi ráno šepkalo, že si nemám dávať len legíny, lebo pri oM nikdy nevieš. Hore a dole vôbec nemusí znamenať, že pôjdeme hore a dole. Keďže som zle počúvala, dala som si legíny.
V počte 3 (Ičovi sa nedalo) sme zaparkovali Káru. Obuli sme lyže a že skúsime Céčkom ísť nahor. Slniečko začalo svietiť, modrá obloha, podmienky výborné aj v lese (o čom sme v uplynulej sezóne mohli len snívať) a začalo to veľmi rýchlo chutiť. Na Patočinách otče usúdil, že skúsime Žarnovku. Prekrásna. Zasnežená i keď poriadne zarastená (oťažené stromy vytvárali miestami tunel na prechod). Stúpanie na Solisko bolo technicky náročnejšie, no otče nám spravil stopu. Natrénovali sme otočky. A snehu som už tu mala v lyžiarkach dostatok (to tie legíny). Samozrejme na hrebeni, kochajúc sa nádherou, prišlo „pozvanie“ na obkuknutie doliny Hričkovského potoka.
A následne nás pozvala dolinka, nedalo sa jej odolať. Dva zjazdy v prašane typu „liberta pura“ alebo „amerika“. Nečakaná nádhera na každom kroku – lyžovanie, stromy, slnko, ticho, prašan, výhľady, pokoj a sneh v lyžiarkach 😉
Následne sme sa pobrali na Novú hoľu a samozrejme zjazd z nej už nebol až taký lákavý. Našťastie prírodného snehu vedľa zjazdovky je dosť. Len úsek, kde bolo treba ísť po ratrákom rozjazdenej zjazdovke (údajne kvôli bezpečnosti – káblom k delám) bol náročný pre stehienka, našťastie to bol úsek krátky.
Úvodná pamparáda za nami, snáď toho bude ešte veľa.
