Vápeč
1. Vápeč (dĺžka: 10km, stúpanie: 702m)
Prišiel máj a ja som zase po roku nahodil posteľ do transportéra a zavítal do Strážovských vrchov. Potreboval som si mentálne oddýchnuť, a tak som veľa nerozmýšľal a zamieril na overené parkovisko v sedle Homôlka. Ešte poobede som zvolil klasiku na dominantný vrch Vápeč (956m). Svojim tvarom a príkrymi vápencovými bralami pripomína Veľký Rozsutec v Malej Fatre, a aj preto patrí medzi vyhľadávané turistické ciele Strážovských vrchov. Prvých ľudí som stretol až tesne pod vrcholom. Keďže zostupovali, užil som si vrchol celkom sám. Pár fotiek, krátky oddych, modlitba vďaky a šup, šup, tou istou cestou nazad.
2. Rokoš (dĺžka: 15,5km, stúpanie: 1130m)
Na druhý deň, po raňajkách a kávičke som sa presunul do Nitrianskeho Rudna. Čakal ma Rokoš (1010m) v Nitrických vrchoch. Čo je podcelok Strážovských vrchov. Celkom som sa na tento výstup tešil. O Rokoši som už veľa čítal a počul, no nikdy som na ňom nebol. Smutné, keďže pochádzam z tohto regiónu 🙂 Zaparkoval som na žltej turistickej trase neďaleko motokrosového areálu. A práve po žltej som začal svoje Rokošské dobrodružstvo. Trasa viedla krížom cez motokrosový areál na Košútovú skalu. Tu sa napojila na červenú značku, teda na Chodník A. Dubčeka. Keďže na druhej strane vrchu sa nachádza Uhrovec, Rokoš je veľmi silno prepojený s dvomi osobnosťami našich dejín, A. Dubčekom a Ľ. Štúrom. Červený hrebeňový chodník smeroval až na vrchol. Trasa vedie lesným porastom, ktorý je popretkávaný skalnými vežami a bralami, čo jej dodáva čaro. Občasné vyhliadky zase ponúkajú pekné panorámy na vrcholy a do dolín. Na vrchole som stretol prvých a jediných ľudí. Pozrel som pamätník venovaný spomínaným osobnostiam slovenskej histórie. Z tohto miesta je pekný výhľad na Uhrovecký hrad. Vrátil som sa nazad a pokračoval Chodníkom A. Dubčeka do Rokošského sedla, potom po modrej na Malý Rokoš a ďalej až k rázcestníku Pinkovie viechy. Nasledoval zostup po náučnom chodníku Fraňa Madvu k Brložej diere. Ide o 40m dlhú, voľne prístupnú jaskyňu. Pekná, oplatí sa, len si nezabudnite zobrať čelovku. Vystup späť na Pinkovie viechy a zase náučným chodníkom Fraňa Madvu, ale tentokrát opačným smerom, cez Plevňu až do Nitrianského Rudna. Chodník je miestami málo znateľný a aj slabo značený. Úsek medzi Pinkovými viechami a Plevňou je asi málo navštevovaný. Treba byť trochu pozornejší, no dá sa po ňom ísť, dokonca aj bežať. Je veľmi pokojný a pekný. Ponúka pohýb menej dotknutou časťou pohoria.
3. Sokolie skaly (dĺžka: 10,5km, stúpanie: 635m)
Po ďalšej noci na Homôlke, som chcel pozrieť ešte Sokolie skaly nad Čiernou Lehotou. A zase. Z tejto dediny pochádza moja mama. Vyrastal som tu, zažil veľa detských dobrodružstiev. O Sokolích skalách som počul, neraz sa na ňe pozeral, no nikdy som tam nebol. Takže z Homôlky po červenej (zase Chodník A. Dubčeka) na Židov vršok (878m) a za ním na zostupe do sedla, treba odbočiť z turistického chodníka doprava. Na zvážnicu, ktorá vedie cez nádherné lúky (Horný laz) až k Sokolím skalám. Ak chcete výchľady, treba opustiť zvážnicu a ísť sa pozrieť 🙂 Potom, ako som si užil výhľady, pokračoval som cez Dubnú skalu a Pištov vŕšok až k altánku na hornom konci Čiernej Lehoty. Tu sa dá občerstviť nápojmi z podzemnej prírodnej chladničky. Nezabudnite vhodiť primeraný peniaz pre tých, ktorí ju zásobujú 🙂 Nasledoval výstup po zelenej cez Sokolie na hrebeň. Cestou je možné obdivovať malé vodopády a kaskády. No a zase po červenej cez Richtárske žienky a Židov vršok na Homôlku.
Foto Vápeč
Foto Rokoš
Foto Sokolie skaly
