Monte Rosa
8. 7. 2010 sme piati dovolenkári (Evka, Sisa, Paľo, Miro a ja) vyrazili, luxusne na dvoch autách, aj keď v rozličnom čase z Banskej Bystrice do Stephanskirchen pri Rosenheim, kde sme sa stretli s Janom, ktorý nám zároveň u svojho brata vybavil ubytko. Na druhý deň 9. 7. 2010 sme pokračovali v ceste cez švajčiarsky St. Moritz a talianske Como do Gressoney La Trinitè, horského strediska pod Monte Rosa na talianskej strane. Tu nás už čakal Jozef, posledný člen našej výpravy, ktorý prišiel zo Švajčiarska. Jozef medzi tým obhliadol situáciu a spoločne sme sa ubytovali v kempe Margherita v Gressoney-Saint-Jean.
Posledný úsek výstupu na chatu
Ráno 10. 7. 2010 sme sa rýchlo zbalili, doplnili výstroj a presunuli na neplatené parkovisko pri lanovkách v stredisku Gressoney La Trinitè. Lanovkou sme sa vyviezli na Colle Bettaforca (2672 m) a odtiaľ sme pokračovali po červenej cez Passo di Bettolina (2906 m) na Rifugio Quintino Sella al Felik (3585 m). Ide o veľmi krásny, nenáročný výstup. Akurát v poslednom úseku, asi 1 hod. pred chatou sa trasa dostáva na pomerne úzky, exponovaný terén, ktorý je však zaistený lanami, takže sa jedná stále o bezpečný, trochu náročný turistický výstup. Keďže bola sobota, na chate bolo plno a nám sa ušlo lôžko vo winterraume. Cena ubytovania pre členov Alpenverein je 12€.
chata Quintino Sella
11. 7. 2010 sme skoro ráno okolo 4,00 vstávali, nasadili mačky, zapli sa na lano a vyrazili na pochod. Cieľom bol Punta Castore (4228 m). Ľudí bolo ako na Václaváku, keďže celý dav (okolo 200 ľudí) sa vyrojil z chaty rovno na Castor. My, svojim počtom skromných 7 členov, sme tiež prispeli k tomuto roju 😀 . Trasa po Colle Perazzi (3906 m) bola pomerne nezáživná, a tak nám vôbec nevadilo že ešte nevyšlo slnko. Odtiaľ nasledovalo prudké stúpanie do Colle Felik (4061 m). Slniečko medzi tým už vyšlo a nám sa zo sedla otvorila nádherná panoráma na talianskú a aj švajčiarskú stranu Álp. Zo sedla sme pokračovali asi pól metra širokým (alebo skôr úzkym) hrebeňom až na vrchol. Cestou sme stretávali niektoré lanové družstvá, ale keďže všetci boli pomerne tolerantní, tak s obchádzaním sa v úzkom priestore nebol problém. Výhľad z vrchola bol nádherný, najmä na hrebeň Walliských Álp (Matterhorn, Breithorn, Pollux…). Zostupovali sme presne tou istou trasou. Naším úmyslom bolo byť okolo 13,00 na chate, keďže po obede boli hlásené búrky. Chata sa medzitým takmer úplne vyprázdnila, a tak sme mali winterraum iba pre seba. V súkromí na chate sme mali nedeľnú sv. omšu a potom sme už iba regenerovali.
Walliské Alpy - pohľad z Castor
Ráno 12. 7. 2010 sme vyrážali opäť v skorých ranných hodinách. Avšak náš tým sa podľa plánu rozdelil. Sisa, Paľo a Miro zostúpili dolu a ich cesta viedla ďalej k moru na niektorú z talianskych pláži. Jozef, Evka, Jano a ja sme ostali zdolávať ľadové kopce 😉 . Cieľom dňa bolo dostať sa na Capanna Regina Margherita, ktorá sa nachádza na Punta Gnifetti (4554 m), jednom zo štítov masívu Monte Rosa. Najskôr cesta viedla cez Ghiacciaio (ľadovec) di Felik na Ghiaciaio del Lyskamm až pod Naso del Lyskamm. Tu začínala technicky najnáročnejšia časť nášho výstupu, vyliezť asi 450 výškových metrov tvrdou ľadovou stenou na Naso del Lyskamm (4272 m). Z vrchola sa nám otvoril nádherný výhľad na štvortisícovky masívu Monte Rosa (Piramide Vincent 4215 m, Cima Nero 4322 m, Ludwigshöhe 4342 m, Punta Parrot 4436 m…). Po zostupe sme pokračovali ďalej do Colle del Lyskamm (4242 m) a odtiaľ traverzom na Colle Gnifetti (4454 m) a zo sedla priamo na Punta Gnifetti (4554 m), kde sa nachádza chata Margherita, najvyššie položená chata v Európe (aspoň to tam tak uvádzali :)). Evka už pred posledným výstupom mlela z posledného. Stále nám hovorila, aby sme ju vypli z lana, že ona nás na chate dobehne. Nakoniec to však „chlapsky“ zvládla. (ubytko na chate cez Alpenverein stálo 25€, bez neho ráz toľko)
Pivko na chate Margherita
Na chate sme si dopriali všetko čo sa len dalo z vlastných zásob ale aj zo zásob chaty, v rámci možností našich peňaženiek, ale vrcholové pivko sme si nenechali ujsť ;-). V noci bolo zaujímavé sledovať bolehlav mnohých ubytovaných a ich komentáre. Evka s Janom sa zaradili medzi nich, celú noc sa dopovali ibalginom (alebo niečim podobným). Nuž spať 4554 m. n. m. nezvládneme hocikedy. Mňa s Jožom táto nemoc obišla, a tak sme spali ako v perinke, vlastne v spacáku :).
13. 7. 2010 sme urobili pár fotiek z vrchola a zostúpili do Colle Gnifetti, odkiaľ nás čakal výstup na Punta Zumstein (4563 m). Z vrchola sme sa pozreli smerom k Dufour Spitze (4634 m), najvyššiemu vrcholu Monte Rosa a k 2. najvyššiemu vrchu Álp a s pokorou sme sa sklonili pred horami a počasím, ktoré ovládať nie je v našej moci. Keďže sa počasie zhoršilo a táto tendencia mala zotrvávať, rozhodli sme sa pre zostup. Po Colle del Lyskamm sme zostupovali rovnakou cestou ako sme išli hore. Tu sme odbočili k Balmenhornu (4167 m), k skale na ktorej sa nachádza obrovská socha Ježiša Krista. Na skalu vedie ferata, a to nie len kvôli soche, ale aj kvôli bivaku Felice Giordano (pre 6 osôb). Modlitbou sme poďakovali pri soche, pozreli sme si bivak a pokračovali sme v zostupe. Prechádzali sme popri Cappana Gnifetti (3611 m), kde sme mali pôvodne zaistené ubytko (no nocovať sa už neoplatilo) a o niečo nižšie popri Rifugio Città di Mantova (3500 m). Od spodnej chaty sme zliezli skalou na Ghiaciaio di Indren a traverzom cez ľadovec sme sa dostali na hornú stanicu lanovky neďaleko Punta Indren (3260 m). Lanovka nás zviezla až k autám a tu nastalo ďalšie lúčenie. Evka, Jano a Jožo išli ešte do Stephanskirchen k Janovmu bratovi a ja svojou cestou cez Taliansko a Švajčiarsko do Mníchova k rodine, a potom domov.
Martin
(odporúčam mapu KOMPASS 88 – Monte Rosa)
