Štart
Rok sa s rokom stretol a my sedíme spolu s Jaríkom a novou persónou pre toto podujatie Barborkou ( ináč v tejto sezóne našou najaktívnejšou členkou, čo sa prejavilo aj na jej výbornom výsledku ) v motore a smerujeme do Tatranskej Lomnice na tretí ročník Skialp Grand Tour – ďalej len SGT (večerný výšľap zjazdovkou na čučoriedky).
Vďaka presnému odchodu (čo nebýva v našich končinách zvykom) a Jaríkovmu jazdeckému umeniu sa prezentujeme v časovom predstihu a po kontrole funkčnosti toaliet TMR trávime voľné chvíle pred štartom na čaji a káve v príjemných priestoroch neďalekej kaviarne.
Po presune k motoru a príprave výstroje si chytáme fleky na štartovej čiare v technickom kašovitom snehu. Veci naberajú rýchly spád, zapíname čelovky, zabúdam, že som si chcel dotiahnuť spodné klipsy lyžiarok (aspoň mi netŕpli prsty) a už len tri, dva, jedna a .. Ocitám sa medzi pár chrtmi, ktorí mi po pár metroch ukazujú chrbát a nútia k zamysleniu, že čo to tu vlastne robím. Dych sa zrýchľuje, začínam pociťovať mierny diskomfort v stehennej oblasti, ľutujem, že som si nevyzliekol aj rolák a očami sa snažím držať lyží predo mnou. Pomaly sa začína medzera medzi nami zväčšovať, ale po úprave techniky šliapania ruky vystierať v zadnej polohe, plynule dýchať sa môj handicap zmenšuje. Zo zadných pozícií sa tlačí pár silnejších jedincov, s ktorými sa snažím držať krok. Konečne presvitnú cez slabú hmlu svetlá Pizza Pasty, čo ma síce teší, ale aj tak netuším, kde sa nachádza cieľ. Nekonečná rovinka a posledný výšľap do cieľa. Chápem našich olympionikov, ktorí neprekročili svoj tieň, pretože začínam mať rovnaký pocit, namiesto zúrivého špurtu sa mi chce zastať. Po chvíli sa zmenežujem a v trojčlennej skupinke sa rútim do cieľa, ktorý som skoro minul sprava. Po príchode Jaríka a Borky zlyžujeme na pohostenie a pred očami máme dnešné ceny do tomboly medzi inými dvoje lyže Dynastar a batoh rovnakej značky s objemom 40l (ten by sme dopriali Aničke, aby sa nemusela baliť do darovaného minimalizmu).
Ako tradične, šťastena si na nás nesadla ba ani sa neusmiala a tak po nočnej lyžbe s čelovkami, bez výhry v tombole sadáme do motora smer BB.
Ďakujem Jaríkovi za perfektné šoférovanie, a spolu s Barborkou za sparing a príjemné ukončenie pracovného týždňa. Naša vďaka patrí aj organizátorom, tešíme sa na ďalší ročník a plánujeme ako rozšíriť našu účasť na tomto podujatí.
Trať bola dlhá 2,9 km s prevýšením 460 metrov. Štart pri udolnej stanici kabinkovej lanovky v T.Lomnici – cieľ vrcholova stanica sedačky – Čučoriedky.
Ičko L., kategória SENZI (do 50 min.), čas v cieli: 31:56.070
Jarko J., kategória SENZI (do 50 min.), čas v cieli: 36:25.130
Barborka H., kategória LEJZI (do 65 min.), čas v cieli: 46:03.170
Som hrdý na „pretekársky“ tím nášho klubu 🙂
PS.: Vidno, že ste medzi seba zobrali zodpovednú osobu, lebo po povýšení Barborky do stavu „pretekárov“ aj IČO nie len sľúbil, ale aj napísal článok – paráda 🙂
Podľa dohody som i ja mala napísať svoj pohľad na „vec“. Tak…Ďakujem všetkým, ktorí podporili moju účať 🙂 I napriek tej podpore mi na štarte lozilo hlavou, že čo tam hľadám. No atmosféra bola príjemná, pohodová, pri mne asi 60 ročná pani (chlapi boli samozrejme vpredu, tam som vonkoncom nechcela zavadzať). Povedala som si, že keď nie inak, hádam pôjdem za tou pani. Keďže som nepoznala trasu, nevedela, kde je cieľ a aký je čas…tak som len išla a išla. Chcela som sa zastaviť pri nejakej budove, ale zamyslela som sa nad niečím (aj blondínam sa to stáva) a úplne som zabudla na oddych. Potom prišiel kopec, na ktorého vrchole bol cieľ, no ani to som netušila. Zapla som pätky a kde – tu vydýchla. Až potom som si uvedomila svetielka a Ička s Jaríkom, ako ma podporujú. V cieli sme chceli podať hlásenie otčemu, no nepodarilo sa nám dovolať, tak sme sa vybrali do Pizza Pasty. Okrem toho, že som si zabudla dať dolu pásy :):):), bolo všetko v najlepšom poriadku. Zažila som premierové lyžovanie s čelovkou na hlave.
V reštike sme uhasili smäd, niekto i hlad. Tombolové ceny boli lákavé, očami sme ich privolávali ku nám, ale odolali. Takže treba ísť o rok znovu! Na záver som to pekne oslávila, nebolo to síce šampanské, ale kofola tiež môže byť. Vylial sa na mňa temer plný pohár a tak som pri zjazde nemala mokro v topánkach 🙂 A potom už len pohodlná cesta do BB.