Ďumbier
Pre víkendovku na horách sme už tradične zvolili polovíkendový čas – noc z nedele na pondelok, kde na chatách už niet ani nohy. V snahe vyhnúť sa davu lyžiarov sme ako výstupovú trasu zvolili Demänovské sedlo, netradične už zdola od cesty – lesom. Anička tradične zaostávala – niet div – však niesla na chrbáte Chowanieca aj Krajčíroviča, čo ju stálo nemalé úsilie. Bajka to však ocenila a pre povzbudenie je kreslila do snehu obrázky :). Na Demänovskom sme sa počkali a v sprievode kamzíkov sme sa vydali na Ďumbier. Tam už vládlo typicky ďumbierske počasie – vrchol sa raz skrýval v oblakoch, potom sa v zápätí vyjasňovalo, čo už tradične vytváralo nádhernú „podívanú“. Na chate nám bolo hej. Okrem nás už len partia Austrálčanov. A čučoriedkový a brusnicový dezert, domáce zemiakové placky (mňam), himalájske dobrodružstva Aničiky a príjemné posedenie. Na izbe sme ešte odrovnali už spomínaných pánov CH&K a boli sme zrelí do postele (inak Greenovské nové turistické poháre sa osvedčili). Ráno sme sa zobudili do gýčového počasia. Vyšľapli sme si to ešte raz na Ďumbier a potom sme dali parádny zjazd dole žľabom, trošku nás vytrápila škrupinka, no na konci nás čakal bonus v podobe otca Mariána a Zuzky, ktorí šli náhodne okolo. A keď zbadali lyžiarov v žľabe, podľa vlastného vyjadrenia zhodnotili, že to môže byť jedine Martin, a tak nás chvíľku počkali.
Vďaka, normálne neverím :):):) No dobre, veď všetko mali spoločné… ale inak som ich od vás dostala ja 🙂
Fiiiiha, zase ja som neverila, že si to všimneš. A písala som už aj Vladkovi, takže keď mi pošle fotky, dorobím aj ten druhý.