Ihla
Keďže sa otčemu otvoril časový priestor, Anička učila v Poprade a moja hlava potrebovala nejaký reset, tak sme sa vybrali všetci do Popradu. Tatranské podmienky nedovoľovali nič veľavýznamné, na podnet Aničky sme sa pobrali pozrieť Levočské vrchy. Konkrétne tretí a aj ich najvyšší vrch.
Cáru sme zaparkovali nad obcou Ihľany pri Holumnickom potoku a po asfaltke sme sa pobrali nahor. Po krátkej chvíli sme sa dostali k protipovodňovej hrádzi a informačnej tabuli. Napriek tomu, že vrchy boli viac než 50 rokov vojenským výcvikovým táborom s názvom Javorina, tak značenie i informačné tabule sú perfektné. Pokračujeme ďalej doprava asfaltkou celkom sami. Pri sklade dreva s nápisom Uhliská opúšťame asfaltku, stretáme prvých turistov (a vlastne aj jediných), pokračujeme stúpajúc lesnou cestou lesom, lúkami k Útulni pod Ihlou. Kocháme sa prírodou, nasávame pokoj aj napriek smerovníku vedúcemu do Pekla 😉 Doháňajú nás už spomínaní turisti. A tak stúpame, každý sám, prudko nahor, na Ihlu (1283m), okolo ohrady. Občas mám chuť sa na ňu zavesiť 🙂 Za nami Vysoké Tatry.
Na rozhľadni na Ihle mi je dopriate nájsť trošku viac dychu, pokochať sa okolím. Malá posila, zápis do knihy, foto a pokračujeme krásnym hrebeňom na najvyšší vrch – Čierna hora (1289m). Výhľady na kopce sú popretkávané množstvom ciest a zvážnic. Usudzujeme, že toto je raj pre cyklistov.
Na vrchole Čiernej hory, pri kríži, spravíme opäť zápis do knihy. Prečítame si o požiaroch na informačnej tabuli a necháme sa viesť otčem nazad inými cestičkami. Začneme klesať a podľa navigácie v hodinách a oM navigácie triafame správne všetky odbočky. Kukučka v prírode nám odkukala poludnie a kukala furt ešte asi aj 20 minút 🙂
Lesné chodníčky nás zavedú na červenú značku, stretajúc niekoľko málo cyklistov sa dostávame na Malý Václavák. Trošku sa posilníme v miestnom altánku a poberáme sa asfaltkou nadol späť k autu. Čarovný a pokojný výletík za nami, aj všetky kvapky nás obišli.
