Ďumbier
Túto skialpovú sezónu sme ešte na Ďumbieri neboli. Väčšinou sme išli za ako tak dobrými snehovými podmienkami do Demänovského sedla alebo na Chopok. Neskôr prišla choroba a nejaké tie povinnosti, a tak sme sa na Ďumbier vybrali až teraz. Vlastne sme váhali kam ísť, lebo sme boli nejakí zlenivelí 🙂 a počasie, hlavne v Banskej Bystrici bolo skôr na spanie ako na prechádzku. Po dlhšom uvažovaní v aute, Barborka rozhodla: „Poďme na Štefáničku“.
Na Trangoške bolo oproti Bystrici celkom fajn, no končiare vidieť nebolo. Vyrazili sme a ja som sa síce pomaly, ako parná lokomotíva :), ale predsa len zahrial a dostal do tempa. Tak som zanechal Barborku, a keďže mi to začalo chutiť, tak som išiel rovno na Štiavnicu. Cestou som ešte volal Barborke, aby išla hore za mnou. Viditeľnosť bola slabá, asi tak od kola po kôl a miestami aj menej, ale dalo sa. Barborke sa to však nevidelo, v sedle pri Štefáničke chvíľu váhala (údajne nevidela koly a ani moje stopy), ale skôr si myslím, že ju odradili „fešní lyžiari“, ktorých som stretol aj ja a znechutene mi hovorili, že je to nanič, lebo nieje nič vidno. Také isté „povzbudzujúce slová“ povedali aj Barborke, a tak ďalším telefonátom mi odkázala, že nech si to užijem sám a ona mi ide objednať čaj :). Lyžovačka bola parádna v príjemnom prašane, iba bolo treba skutočne dať pozor na orientáciu.
Na chate sme si s Barborkou vymenili niekoľko veselých podpichovačiek, ale keďže ich už vieme „správne“ dekódovať, tak bolo všetko fajn. Zjazd na Trangošku bol príjemný, hlavne v korýtku, ibaže v dolnej časti nám ho trošku skomplikovali maďarskí turisti, ktorí hoci nás videli, stále išli nahor ako dav, roztiahnutí po celej šírke chodníka. No čo už, veď ide aj o ich bezpečnosť 😉
Druhá fotka v poradí vôbec nepodporuje moju teóriu neviditeľných kolov, ale naozaj ani neviem, či tí lyžiari boli fešní, nevidela som kvôli hmle 🙂 Ale počuť som počula 🙂 Odradili ma, nemala som sa dať …no nad rozliatym mliekom zbytočne plakať. Otec si mohol ten prašan užiť sám…