Z Chaty pod Chopkom
Do menín chýbal už len 1 deň a tak som dostala darček v podobe spoločného výletu na Chopok, prvého skialpového v tejto sezóne. Predpoveď mizerná, ofučaná, ale že pôjdeme aspoň trošku, pokiaľ sa bude dať.
Auto sme zaparkovali na zákrute pod Srdiečkom, poobliekali sa tak trochu neobratne, ale to k úvodu sezóny priam patrí. Začali sme vystupovať lesom, čo sa spätne hodnotí ako veľmi úspešné rozhodnutie. Keďže sme sa nemuseli trápiť vo vetre na zľadovatenej zjazdovke. Z lesa sme vyšli pod Kosodrevinou, obliekli si goráčové bundy, že ešte kúsok skúsime. A ja som opäť verila tomuto tvrdeniu. „Však sa otočíme“. Naštastie mi otče dal na výber, či ideme nahor starou zjazdovkou alebo „po ceste“. Predstavujú si seba spadnutú v zľadovateľom teréne starej zjazdovky v hmle, že nevidím ani na otca mi dali jasnú voľbu ísť po zjazdovke nahor. Však sa otočíme 🙂
Neotáčali sme sa a keď som zbadala ľudí pred sebou, vedela som koľká bije. Zle je. Otec začal zvyšovať tempo, stávala sa z neho zelená miznúca bodka. Keď som obiehala jedného chlapa, hovorí mi:“ja som to cítil v kostiach, že dnes ma obehne žena!“ Tak som mu odpovedala, že ja by som ani nie, ale tá zelená bodka ma tu zanechala a snažím sa ju dobehnúť. Bodka ma nepočkala ani pod hrebeňom. Ale vďaka Bohu maju v stredisku hrebeň označený výrazne krikľavými palicami, takže som sa nestratila. Občas nebolo vidieť vôbec nič. A keď som si predstavila, že otče ma bude niekde čakať v tejto zime a vetre, tak som sa snažila zahrať na bežca na lyžiach ( v hlave mi išlo, že ako to asi robí tá Jagerčíková) a trošku dobehnúť otčeho. Zbadala som ho, pri stanici lanovky idúc na chatu. To som už vzdala všetky pokusy, chytila lyže do ruky a keď som náhodou zbadala chatu, tak som išla jej smerom. Takže otec ma počkal, pred chatou 🙂 Ale spätne to hodnotím ako parádu a super meninový darček. Ďakujem. Nadol to bola pre mňa poriadna drina. Stehienka pálili. PS: Množstvo fotiek odráža kvalitu počasia.
