Chata p. Chlebom
1. deň: Cez Kraviarky na Chatu pod Chlebom
Dostalo sa mi veľkej cti prilepiť nálepku Hory UPC BB počas nášho putovania horami/dolami slovenskou prírodou, vďaka tomu mám príležitosť vyrozprávať vám všetko od začiatku a pekne pomaly. Pohodlne sa usaďte, začínáme.
V krásne piatkové ráno sa stretla partia šestnástich odvážlivcov pred UPC-čkom pripravená na dobrodružstvá Malej Fatry. Slniečko sa skrývalo, no každý z nás tušil, že dnešný deň budú z neho kvapky potu stekať prúdom. Presvedčili sme sa o tom cestou k nášmu počiatočnému bodu v Starom dvore blízko Terchovej, ešte len sme si nasadili ruksaky a už kvapky stekali.
Začali sme zľahka asvaltovou cestičkou, ďalej sme pokračovali lesným chodníkom, prešli sme lúkou, kde naše líca začali chytať bronz. Po 90 stupňovom obrate sme sa rozbehli do ťažkého stúpania. Terén bol diferencovaný, od koreňov, skál, blata alebo len suchej hliny mohla kedykoľvek prísť zrada, preto neocenitelná bola spoľahlivá obuv. Na prvý poriadny vrchol, Baraniarky, ktorý sa tíčil vo výške 1270m, som ja vyšla s vyplazeným jazykom. Nikdy netreba podceniť prípravu. 😀 S veľkým výdajom energie muselo nastať aj jej blahodarné doplnenie či už sladkosťami alebo rezníkmi. Ukázal sa nám výhľad ako z rozprávky, žmurkali na nás najbližšie tri kopčeky, už nebolo cesty späť.
Ďalší dôležitý medzník bol prostredný z týchto troch s výškou 1361m a názvom Kraviarske. Výhľady sa ukazovali stále krajšie a krajšie, Veľký Rozsutec nám z diaľky mával. Čučoriedky nás lákali všade naokolo svojím výzorom ako morské panny na mori svojím spevom mladých mužov (údajne). Po upokojujúcom klesaní sa vrátilo namáhavé stúpanie na Chrapáky s nádejou, že hore by nás mohol čakať vodný prameň. Pri toľkej radosti som dostala aj malú sprchu, veď vôbec nevadí že slnko už pomaly zapadá. 😀 Občerstvený živou vodou nás čakalo posledné stúpanie po boku divých malín do Snilovského sedla. Šťastlivci stihli pozorovať aj západ slnka, no najdôležitejšie bolo vydržať pár minút chôdze po nestabilných kameňoch, aby sme sa dostali do vysnívanej Chaty pod Chlebom. Tu sa k nám pridal aj Pali, ktorý na chatu vystúpil zo Štefanovej.
Naša najväčšia starosť bola sadnúť si, vyložiť nohy a vymyslieť nejakú večeru. Krásne nás v chate pohostili, ustlali nám tesno pri sebe, aby sme nepopadali. Niektorí sa vydali do ríše snov skoro, iní ešte viedli dlhé rozhovory do noci alebo dokonca plánovali výstup na ranný východ slnka na Chleb. Nechali sme sa prekvapiť, čo nám ráno prinesie, hlavné bolo, že každý mal kde hlávku skloniť. Sladké sny.
2. deň: Cez Steny do Štefanovej
Ráno sme čakali na slnečné lúče, aby nás zobudili, no na veľké prekvapenie bolo vidieť iba hmlu. Dúfali sme v skoré vyjasnenie. Raňajky nás zasýtili a zahriali, rýchlo sme sa zbalili a už iba nič nezabudnúť. Dlho očakávané slniečko nás hnalo prvými krokmi popod vrch Chleb cez Kopiská do Sedla za Hromovým. Aby to nebolo také jednoduché, na hrebeni cez Steny nám spoločnosť robil občasný nárazový vietor. Mračná nás prenasledovali, a my sme plní síl postupovali krok za krokom. Kolená sa mnohým z nás ozývali, protestovali, že už ďalej nepôjdu. No nikto to nevzdal, všetci sme boli hrdí, čo všetko už je za nami. Na traverze v masíve Stohu nás prekvapili klzké kamene a skaly, veľa vody a blata, ktoré nám vôbec nezjednodušovali našu púť. V Sedle Medziholie sme sa počkali, pretože skaly nás nejako roztrúsili, lenže spoza stromov sa nebezpečne blížili tmavé mračná, z ktorých sa nedalo vyčítať nič príjemné.
Veľký Rozsutec sa nad nami rozprestieral v celej svojej kráse, ale cítila som veľký rešpekt pred takouto hromadou skál naukladaných akoby na milimeter presne, nebezpečné čo i len fúknuť do nich. Lenže s blížiacou sa búrkou nikto nechcel byť terčom na otvorenom priestranstve, tak sme pozbierali všetky zvyšné sily a odvážne sa vydali smerom do Štefanovej. Sprevádzal nás ľahký vánok, potom hromobitie, aj nejaký blesk sa ukázal. Potrápiť sa pri obliekaní pršiplášťov, prišiel silný vietor. Či nás niečo bolelo alebo nie, zastaviť sa už nedalo. Adrenalín stále stúpal, nálada sa ťažko definovala. Pridal sa dážď, malé krúpky, potôčiky sa začali ukazovať po celých turistických chodníkoch. V ťažkých chvíľach som mala na perách pieseň Plavec od Vinimini: „Životom sa niekedy boríš, nevidíš maják v mori, so silami tiež na hrane, čakáš len čo sa stane. Tak plávaj, plávaj, len dobrý plavec vie, že každé trápenie má koniec…“ Slová piesne mi boli oporou a dodávali mi odvahu kráčať vpred, prinajhoršom si trochu zaplávam. 🙂
Pokiaľ sme vyšli z lesa, búrka už pomaly prešla, len my sme boli do nitky mokrí. Vzácnosť bola mať pri sebe suché náhradné oblečenie. Celí vytešení sme sa všetci stretli v Štefanovej a uzavreli túto kapitolu hrebeňovky v Žabokrekoch u hostiteľa Paliho, ktorý nás pozliepal dobrotami dokopy. 🙂
Všetkým patrí veľká vďaka, no najmä Bohu, že nás previedol toľkou krásou a dovolil nakuknúť do tajných zákutí našej mysle. Veď kde sa najlepšie premýšľa, ak nie v prírode? 🙂
Report: Ľubka Stanka Stanková
Profil trasy: 1. deň
Profil trasy: 2. deň
