Monte Paterno
Ráno sme sa pohodovým tempom vyšuchtali z kempu okolo pol ôsmej – ôsmej, absolútne neznalí pomerov, ktoré na ceste k rifuggio Auronzo momentálne panujú (vrchol turistickej sezóny). Tie sa nám ukázali krátko za jazerom Misurina, keď sme sa dostali do poriadnej zápchy. Jeden rad áut od Cortiny, druhý od Dobiacca, rýchlosť – viac menej krokom. Spôsobovala to závora, pri ktorej sa platilo vstupné. Keďže sme vedeli, ako to hore vyzerá, trochu sme aj mali strach, že nás nepustia vôbec, kvôli obmedzenému množstvu parkovacích miest. Nakoniec sme asi po hodine a pol v rade prešli.
Hore nás privítali krásne výhľady a surový vietor. Poobliekali sme, čo sme mali v ruksaku a vydali sa turistickou diaľnicou na chatu Lavaredo a ďalej do rovnomenného sedla. Tam sme si nahodili sedáky a feratovú výbavu. Na Monte Paterno z tejto strany vedie Via ferrata De Luca – Innerkofler. V skutočnosti je to bývalý chodník z 1. svetovej vojny – niekde je vysekaný do skaly, niekde vedený v jej vnútri ako tunel. Takto sa príde až do Sedla kamzíkov (Forcella del Camoscio 2680m), kde začne „zábavnejšia“ časť tejto feraty. Tá nás krátkym a prudkým výšvihom vyviedla až na samotný vrchol Monte Paterno (2746m). Pokochali sme sa nádhernými výhľadmi, krížmi osadenými na vrchole, no po povinnej fotke sme sa kvôli vetru zbierali hneď na odchod. Cesta ku chate Locatelli vedie jedným z rebier Monte Paterna. Ani to nie je nejaké náročné zliezanie, ako nepríjemné vzhľadom na to, že sa ide po vrchu rebra. Zostupová trasa je zakončená asi polkilometrovým prechodom tunelom, takže čelovka je nutná.
Pri chate Locatelli sme sa na moju veľkú úľavu rozhodli, že moju „srdcovku“ Torre di Toblin si necháme až na ďalší deň. Najkrajší darček k meninám 😉
