Pod sedlom
Po absolvovaní pracovného pohovoru a kukaní do počítača sme sa konečne o pol jedenástej vybrali smerom ku kopcom. Mala byť inverzia. A aj bola , nádhernáááá. Zaparkovali sme na Srdiečku, nahodili pásy a vychutnávali si ju plnými dúškami. Už klasicky sme po Kosodrevinu išli okrajom zjazdovky, stretli sme i ďaľších členov klubu – časť rodiny Drugovcov (druhá časť ich rodiny bola už na Kamienke). Trošku sme sa porozprávali a potom rozdelili. My sme za cieľ zvolili Demänovské sedlo. Snehu trochu pribudlo, obloha krásna. Konečne sme niečo videli, aj zo sedla na sever. Veľa fotiek, teplúčko, výhľady, kde tu mráčiky. Nuž tak som si dala dole pásy (otčeho sa už samozrejme dlhšie sušili), otočila sa chrbtom k slniečku a zapínala si lyžiarky. A potom nasledovala zákerná chvíľka. Zodvihla som hlavu a stáli sme v úplnom mlieku! „Toto čo je, to kde sme, to aby nám ľúto nebolo?“, povzdychla som si. Ostali sme stáť asi ešte 15 min., či si to náhodou tá hmla naozaj nerozmyslí a neodíde. Neodišla. Ale terén parádny. Ideme ešte raz, oznámil mi otče po zlyžovaní. To prišiel i Vladko Druga a išli sme spoločne. V sedle začal fúkať vietor. Zbytočne sme sa nezdržiavali a spustili sa nadol. Vladkovi nebolo treba ani viazanie zapnúť 🙂 Bolo to super a tak sme išli hore i tretikrát. Otče mi potom odpustil, že tretí výstup bol už zároveň posledným. Veď som historicky prvýkrát stála v sedle trikrát za sebou 🙂 Samozrejme, keď sme opustili priestor, obloha sa začala vyjasnovať. Ale to sme obzerali už z auta. Proste paráda! Vďaka otčemu som mohla okúsiť i čaro takéhoto viacnásobného lyžovania 🙂 A už sa nebudem slnku chrbtom otáčať 🙂
