Banská Bystrica z Hornej Skaly
Vitara je akosi pokazená, tak som premýšľala, kam vyraziť bez nej. Na um mi prišlo ísť domov – na Nevoľné cez kopce. Zavolala som sestre, že prídem. „Super nápad a ani sa nemusíš báť, bude tam veľký pohyb!“ Pozrela som trasu, nabalila paličky a vyrazila popri Badínskom potoku do pralesa, po asfaltke až na jej koniec. Sama. Za celý čas som stretla jednu cyklistku. V tieni lesa sa bežalo pohodovo. Na konci cesty som zabočila doprava a dostala sa na žltú značku idúcu na Hornú skalu. Tu sa bežať teda vôbec nedalo. Predierala som sa černicami, trávou po plecia, paličkami pobuchávala. A kládla som si otázku, kedy tadiaľto naposledy prešiel človek 🙂 Myslela som na sestrino vyjadrenie o pohybe, až mi bolo smiešne. Na Železnej bráne som stretla opäť tú istú cyklistku a pochopila som, že som nemusela ísť na žltú, ale prepracovať sa hore nejako tak, ako ona. To musím ešte doštudovať. Tri kríže, Hostinec. Tak na Hostinci bol pohyb. To je pravda, ale iba tam. Trošku oddychu, posilnila som sa ľadovou vodou z prameňa, nejaká sladkosť a vybrala som sa po zelenej do už mne známych končín. Vlastne aj tu bol pohyb, stretla som srnku. Zbehla som po ceste na obrátku do doliny Bieleho potoka, nadol cez Prieboje a Mlynskou cestou na Nevoľné. Krásnych 24km, stúpanie cez 1000m. Lýtkam sa v závere už nechcelo veľmi spolupracovať. Tak som zakotvila vo vírivke na záhrade 🙂
