Kriváň
Druhý deň júlového tatranského dobrodružstva začal už o 4:30 ráno. Trochu mi trvalo, kým som sa v tomto čase odhodlal vstať z postele. Už počas včerajšieho behu cez Kopské sedlo mi napadlo, že by bolo celkom dobré skúsiť národnú klasiku, Kriváň. Posledné roky som v Tatrách uprednostňoval výstupy na neznačkové vrcholy a turisticky bežne prístupným destináciám som sa viacmenej vyhýbal. Ale teraz, neviem prečo, prišla inšpirácia vybehnúť na Kriváň a bolo mi to celkom sympatické. Chvíľu som sa aj pohrával s oddychovkou na ferratových stenách v Tatranskej Kotline, ale Kriváň ma nejak viac lákal.
Prvý dojem z výstupu: Treba ísť skoro ráno…
Hoci som z Popradu štartoval asi o 5:00, cesta k Trom studničkám trvala skutočne veľmi dlho. Plošná rekonštrukcia ciest na Slovensku prináša aj v skorých ranných hodinách svoju daň. Parkovisko pri bývalej Važeckej chate bolo už z polovice plné a ja som sa dostal do skepsy, či nezmením destináciu, a či to nebude všetko preplnené turistami… Napokon som okolo Troch studničiek popredbiehal nejaké skupiny prevažne poľských turistov, a čím viac som sa blížil ku Krivánskej kope a k Vyšnej Priehybe, tým sa ľudia ukazovali len sporadicky. Hoci na vrchole už bolo zopár ľudí a dokonca aj skúsená turistická rodinka s dvoma malými čirkášmi 🙂 Žasol som, ako skoro museli vstávať, a že tí chlapci mali stále dobrú náladu.
Druhý dojem: Treba ísť skoro, ale naozaj skoro ráno…
Cestou nadol ľudí pribúdalo. Samozrejme smerovali na vrchol. Medzi Kriváňom a rázcestníkom v závere Krivánskeho žľabu zaznievali otázky typu: „Koľko to ešte na vrchol je?“ Je pravda, že na túto otázku sa dá len ťažko presne odpovedať. Aj keď musím priznať, že bola čiastočne oprávnená. Jednák sa terén v tomto úseku celkom slušne zostrmí, a potom v tomto rannom čase zakrývala vrchol ranná oblačnosť a orientácia bola miestami náročná. Predovšetkým však vrchol v prudkom teréne po niekoľkých hodinách stúpania bol v nedohľadne.
Čím viac som sa však blížil k Jamskému plesu, tým častejšie zaznievali otázky typu: „A to už akože idete z Kriváňa? A kedy ste vyrážali?…“ – Nuž, čo dodať? Na prvý dopyt som odpovedal slušne: „Áno z Kriváňa. A vyrážal som asi o 6:00.“ Neskôr som mal chuť odpovedať: „Nie, idem z Mont Blancu a kráčam už dva mesiace…“, ale zdržal som sa. No musím priznať, že otázky podobného typu boli stále viac nepríjemné a vyrušovali…
Tretí dojem: Ak sa aj nepodarí vyraziť skoro ráno, vždy je čo vychutnávať…
Napriek všetkému to bolo veľmi krásne. Výstup aj vrchol som si užil. Niekde som pobehol, inde zase svižne kráčal. Stúpanie od Troch studničiek je celkom slušné. Okrem vrcholu na mňa nesmierne zapôsobilo Jamské pleso a červený chodník, ktorý smeroval od plesa k bývalej Važeckej chate. Na celom úseku som stretol, aj už v pomerne frekventovanom čase, iba jednu rodinku. Trasa a aj príroda v tejto časti je pekná a nenáročná. Po výstupe a vrchole to bola taká oddychová chuťovka.
Celý okruh od bývalej Važeckej chaty cez Tri studničky na Kriváň, a potom cez Jamy a Jamské pleso zase k bývalej Važeckej chate je dlhý cca 16km a je potrebné na ňom zdolať necelých 1400 výškových metrov.
