Salatín
… alebo aj od kopca po kopec a uvidím, pokiaľ dôjdem… 🙂
Začali letné prázdniny a ja som sa rozhodol niekoľko dní v prvých dvoch júlových týždňoch investovať do turistiky. Hneď v závere pracovnej časti toho prvého som zavítal do známej lokality v Západných Tatrách. Cáru (naša nová Caravella) som zaparkoval na parkovisku lyžiarskeho strediska pod Spálenou. Bolo už dosť teplo a celkovo som sa necítil v pohode, hlavne pokiaľ išlo o ťažobu na žalúdku…
Napriek tomu som vyrazil po modrej cez Spálený žľab na Malý Salatín a išlo to dosť ťažko. Hlavou mi prechádzali myšlienky: „Pokiaľ vlastne dnes asi dôjdem?“ Okolo 15:00 boli hlásené búrky a hrebeň Západných Tatier blesky celkom priťahuje. Hokejisti ale aj futbalisti neraz v „pokore“ hovoria: „Pôjdeme od zápasu k zápasu a uvidíme, čo sa podarí…“ Inšpirovaný týmto výrokom som si povedal: „Pôjdem od kopca po kopec a uvidím, pokiaľ dôjdem…“ 🙂
Od Predného Salatína pribudlo aj zopár ľudí – lanovka robí svoje… Ja som sa postupne dostal do tempa a o chvíľu som bol na Brestovej. Povzbudilo ma to, a tak som si povedal: „idem na Salatín a tam sa rozhodnem…“ Do sedla Parichvost to bola pohoda, veď ako inak, keď sa ide z kopca… Akurát som musel robiť slalom pomedzi nejaký letný tábor plný detí… Na Salatín to už išlo ťažšie, ale vybehol som to pomerne rýchlo. Na vrchole sme prehodili pár slov s českými turistami. Niečo o búrkovej predpovedi… No času bolo ešte dosť a mňa čakal zostup, takže som vyrazil ďalej. Na hrebeni už bolo naozaj iba pár jedincov, a to doslovne. Tí pri nástupe na Skriniarky mudrovali, že čo je to za chodník a či to tade po tých skalách majú ísť… Obiehajúc ich som iba polovážne a položartom pritakal, že inej cesty niet…
O chvíľu som bol na Spálenej a ani som si to neuvedomil… Bolo jasné, že cesta späť by už bola hlúposť, lebo cez Pachoľa je zostup bližšie, a tak som pokračoval. Aj na Pachoľati som bol sám a musím dodať, že až na môj žalúdok som si tento prechod celkom užíval. Pár fotiek a ide sa dolu do Baníkovského sedla.
Zostup cez Roháčsky vodopád na Adamcuľu bol už utrpením, začali sa ozývať kĺby na nohách. Pripomínali, že toho tvrdého skalnatého terénu majú celkom dosť 🙂 Okrem toho od vodopádu výrazne vzrástol počet turistiky chtivých ľudí a bolo potrebné pomedzi nich opäť kľučkovať. Ale zvládol som to a po asfaltke k parkovisku to už bola pohoda. Žalúdok mal ešte pár dní svoju dohru v podobe virózy, no celkovo mi to nezmazalo dobrý pocit z prechodu „…od kopca po kopec a uvidím, pokiaľ dôjdem…“ 🙂
Na trase dlhej, podľa hikingu, asi 16km je potrebné nastúpať približne 1500m.
