V Demänovskom sedle
Ešte pár dní pred samotným výstupom som sa s otcom Martinom rozprával, že počas víkendu sa naskytá jedna z posledných možností skialpu v tejto sezóne, ktorú som si nechcel nechať ujsť. V sobotu ráno ma preto Bajka vyzdvihla pred bytom a po spoločných raňajkách v UPC sme sa vydali na cestu k Srdiečku. Po poctivej príprave, nasadení tuleních pásov a zapnutí lavínových vyhľadávačov sme vyrazili priamo do lesa. V úvodnej etape našej trasy už zaúradovala jar a tak nám cestu popri rozvodnenom potoku Trangoška občas skrížil padnutý strom, ktorý už nebol celkom pokrytý snehom a dokonca sa vyskytol i krátky úsek, kde sme museli vypnúť lyže a prejsť peši. Po tom, čo sme sa popasovali s týmito úvodnými prekážkami, sa už výška snehu zvyšovala a ak i cestou boli ďalšie padnuté stromy, tak sa nachádzali hlboko pod nami. Zvyšovať sa však začal i uhol, pod ktorým sme stúpali hore a tak nečudo, že sme postupne stíchli. Nie však nadlho. Po nastúpaní prvých výškových metrov sme dorazili do Kološne, kde ma zaujal oranžovo zafarbený sneh. Bajka s otcom Martinom mi porozprávali o majstrovstvách sveta v skialpe, ktorých sa zúčastnili ako dobrovoľníci. Ich trasa viedla práve tadiaľto a oranžová farba pretekárom signalizovala zmenu smeru a začiatok stúpania. Náš zjazd tak bude čiastočne kopírovať práve trasu MS po ktorej presvišťala i staronová majsterka sveta, Slovenka, Marianna Jágerčíková. Otec Martin nám vysvetlil aká dôležitá je pri takýchto pretekoch každá sekunda a tiež opísal spôsob akým si ona dokáže prepnúť lyže a vyzuť tulenie pásy za 3 sekundy (mne to vždy trvá pár minút :D). Po tejto vsuvke sme vyšli nad pásmo lesa a sklon stúpania sa ďalej zvyšoval. A aby toho nebolo málo tak postupne sa zvyšovala i sila vetra. Kým dole v lese panovalo úplné bezvetrie, hore sme sa dostali do oblakov, zaliala nás hmla a fučal silný vietor. Ten občas hmlu roztrhal a tak sa pod nami striedavo odhaľovala a zahaľovala úžľabina, ktorou sme stúpali, kým vrchol nebolo v hmle vôbec vidieť. V tejto časti si bolo taktiež potrebné dávať pozor na pokĺznutie pretože sneh pod nami bol silne zľadovatelý. Všetci štyria sme však úspešne vystúpili až k cieľu našej cesty, ktorým bolo Demänovské sedlo. Hore nás čakala ešte hustejšia hmla a extrémne silný vietor, ktorý nám neľútostne šľahal ostrý padajúci sneh priamo do tvárí ako tisíce ihiel. Miesto, ktoré inak určite oplýva krásnymi výhľadmi, od ktorých sa je ťažko odtrhnúť, tak tentokrát chcel každý z nás čím skôr opustiť a konečne sa spustiť smerom nadol. No keďže skladanie tuleních pásov, prepínanie lyží či uťahovanie lyžiarok na rozdiel od našej majsterky sveta netrénujem, istý čas sme si ešte vďaka mne „užívali“ ihličkovú masáž ☺ Pri lyžovaní smerom dolu sme trochu odbočili a až kdesi v polovici sa napojili na pôvodnú trasu, ktorou sme šli hore. Keďže hmla veľmi nepoľavovala a naďalej vytrvalo snežilo, tak nebyť upozornenia, vôbec by som si neuvedomil že sme tadiaľ šli nahor. Naše stopy z výstupu už pod vrstvou čerstvého snehu takmer nebolo vidieť. I oblúky, ktoré sme spravili pri ceste nadol sú dnes určite zafúkané a zasnežené. O pár týždňov zmizne i sneh, do ktorého boli vyryté. Ale spomienky na krásne chvíle našťastie zostávajú. Samotný zjazd som si užil najviac zo všetkých doterajších skialpov pretože už som vedel, čo asi očakávať. Až kým. Až kým sme neprišli do lesa. Jazdenie pomedzi stromy a v úzkom koridore chodníka, po ktorom sme stúpali bolo pre mňa ako málo skúseného lyžiara náročné ale nejako som ho zvládol. Cestou späť sme sa ešte zastavili na obed, aby sme nahradili kalórie stratené pri výstupe. Dlhé čakanie na rezeň sme si krátili vtipkovaním, ale výsledok stál za to. Spokojný, po dobrom obede, sme nasadli do auta vrátili sa do UPC, kde sme ešte krátkym videom o prechode Álp zavŕšili krásny deň.
