Na Patrii
Podaril sa jeden malý zázrak, dostala som narodeninový darček, napriek všetkým okolnostiam sme vyrazili v piatok do Popradu. Prichýlila nás Aničkina mamina a po skorom budíčku o 4:30 sme sa pozviechali a vyrazili na Štrbské Pleso. S ľahkosťou sme zaparkovali, obuli lyžiarky, nahodili pásy, zobrali lyže do rúk a pobrali sa k chodníku vedúcemu na Popradské pleso.
Na jeho začiatku sme obuli lyže, stihla som okuknúť tabule a prečítať si o Trigane 1481m, (ktorý miestni vraj poznajú pod názvom Drigant) ktorého názov je údajne preto, lebo z vtáčieho pohľadu má tvar trojuholníka. Pokračovali sme po červenej značke sami. V tichu prírody, modro-modrá obloha, slnko. Na Trigane sme odbočili šikmo vľavo. Zastavili sme sa na raňajky a iné potreby 🙂 . Stále celkom sami. Pozerajúc na mostíky, okolie, stúpajúc lesom, okolo límb sme usúdili, že s haršajzňami to bude predsa len istejšie. Šmýkalo sa celkom dosť a načo sa trápiť. Po dlhom čase sme zaznamenali dvoch ľudí za nami a jedného kamzíka pred nami. V pohodovom tempe, pokojnej atmosfére, tichu a s nádhernými výhľadmi sme mali možnosť vychutnať si vrchol úplne úplne osamote. 360 stupňov výhľadom a spomienok 🙂 S vďakou v srdci.
Vzhľadom na zľadovatený terén sme usúdili, že bude najlepšie vrátiť sa tou istou cestou späť a teda nezavítať do žiadneho žľabu. Lyžovačka nadol bola spočiatku tvrdšia, potom už výrazne mäkšia, ale hlavne sme začali stretávať výstupové davy. Bola to paráda, za ktorú ďakujem!
