Chunkurchak
Po dlhom lete z Budapešti s prestupom v Istanbule sme sa dostavili do Biškeku (Бишкек) a začalo naše kirgizské dobrodružstvo. S Dominikom a Andrejom sme išli pozrieť Martina, ktorý je v tejto krajine na misiách. O kresťanskej misii a o našej skúsenosti s touto krajinou snáď porozprávam na nejakom inom fóre.
Keďže našim ďalším cieľom bolo aspoň trochu sa nadýchať atmosféry miestneho pohoria Tian Shan (Nebeská hora) a dotknúť sa miestnej prírody, chcem sa na týchto stránkach venovať skôr tejto skúsenosti.
Tian Shan je súčasťou himalajského orogénneho pásu a so svojou dĺžkou 2900km je jedným z najdlhších pohorí v Strednej Ázii. Najvyšší vrchol Jengish Chokusu, u nás skôr známy pod ruským názvom Pik Pobedy, je vysoký 7439m. Samozrejme na takéto výstupy a výšky sme naboli nastavení. Naozaj sme sa chceli iba trochu dotknúť miestnych končiarov.
Dnes nás miestny jezuita Remig zobral do údolia rieky Chunkurchak (Чункурчак), podľa ktorej je pomenovaná táto časť pohoria a aj lyžiarské stredisko, pri ktorom sme zaparkovali. Andrej a Remig využili ponuku miestnych upravovaných zjazdoviek a my s Dominikom sme vyrazili na pásoch smerom k horskému sedlu Chichar 2834m (Чичар), cez ktoré podľa mapy pravdepodobne vedie horská cesta alebo skôr väčší chodník na druhu stranu pohoria. To samozrejme nebolo naším cieľom. Jednak je dosť vzdialené, a potom aj preto, že sme nemali stanovený žiaden cieľ. Chceli sme sa jednoducho pozrieť kamsi ďalej, nielen vidieť okolie zjazdoviek.
Po opustení hornej stanice lanovky sa nám ukázalo sedlo, ktorého názov sa nám nepodarilo zistiť. Vraj v pohorí Tian Chan je toľko štitov a sediel, že mnohé z nich nie sú pomenované, tak toto sedlo nazvem ako “Naše sedlo” 🙂
Z Nášho sedla sa nám ukázali nádherné panorámy. Kochali sme sa, fotili, užívali ticho a majestátnosť hôr… Potom sme zvážili našu potencionálnu zjazdovku a pokračovali ďalej smerom na Chichar (Чичар) asi do výšky 2640m. Nasledoval prvý zjazd. Spočiatku opatrne, no postupne sme si ho stále viac a viac užívali. Dole sme dali za hlt čaju, nahodili pásy a o chvíľu sme boli opäť v Našom sedle. Z neho sme si trochu vyšľapali na kopec oproti (názov zase neznámy 🙂 ), asi potiaľ kým bol sneh (svahy na južnú stranu boli spravidla bez snehu a na severnej ho bolo zase dostatok) a spustili sa kotlinou medzi strediskom a hrebeňom Kyzyl žar (Кызыл Жар). V tomto svahu sme sa trochu vytrápili v škrupine, no stálo to za to… Našou ďalšou métou bol totiž hrebeň Kyzyl žar (Кызыл Жар), ktorý sme si vyhliadli ešte na parkovisku Po skúsenosti zo škrupinou sme sa z neho pustili na opačnú stranu, ako sme pôvodne zamýšľali a bola to jednoducho chuťovka. Až taká, že sme si ju potom dali ešte raz 🙂 Potom sme iba oblúčikom okolo kopca vyšľapali k parkovisku a vychutnávali si zaslúžené pivko čakajúc na druhú časť výpravy 🙂
