Malý Zvolen
Otec, po včerajšom naberaní kondičky na Ďumbieri, dnes zobral so sebou aj mňa. Keďže mal po obede povinnosti, vyberali sme z bližších a kratších trás. Akosi sa nám zapáčil výstup na Malý Zvolen z Diakovej, tak sme mali v pláne zopakovať si ho. Len prichádzajúc k „parkovisku“ sme zbadali nahrnutý sneh z cesty, tak sme plynule pokračovali do Liptovskej Osady, kde sme a otočili a vrátili späť – smer Donovaly. Aj pri návrate sa nič nezmenilo 🙂 a vyhodnotili sme, že to autom nepretlačíme. A tak sme pokračovali ďalej v smere na Donovaly, na ľavej strane otče zahliadol odhrnutú plochu a tak sme sa pri Korytnici opätovne otočili a zašli na parking – pľac. Celkom humorný začiatok. Vrteli sme sa ako prd v gaťoch 🙂
Otče popozeral mapu, že upravíme výstupovú trasu, no v tom nám zabránil potok – Korytnica. Vykročili sme sa po bývalej trase úzkorozchodnej železničky smerom na Liptovskú Osadu, minuli sme zastávku Patočiny a keď sme prešli mostom cez potok, zaznamenala som, že otčeho hlava sa stále otáča doľava. Nestihla som dopovedať, že nech nevymýšľa a už sme stúpali do kopca. Mne sa išlo výborne, otče robil stopu, no on sa boril. Vošli sme do lesa. V pokoji, sami, len zvieracie stopy. Pripojili sme sa k výstupovej trase, krátko postáli pri salaši a pokračovali nahor. Vychutnávajúc si výhľady (prvýkrát sme videli hrebeň Nízkych Tatier 🙂 ), občas vykuklo aj slniečko.
Na Malom Zvolene sme boli chvíľu sami. S horami. Občerstvili sa a smerovali sme nadol. Otče si lyžovačku doslova užíval, no moje stehienka mu nevládali. Vrchná časť bola pre mňa náročnejšia, ale od salaša nadol to bola úplná paráda (aj keď sa mi otec stratil). Pri ceste sme opätovne nahodili pásy na lyže a pošúchali sa k Tomovi. Bolo to super.
