Voľný deň a fakt spomenutý v predchádzajúcom článku (ťažko naberateľná voda v pramienku) otčeho silne inšpirovali. Ráno zavolal, že berieme rúry do batohu a ideme k pramienku. Toma sme zaparkovali vo Vyšných Revúcach a pobrali sa nahor. Pokojne, sami. Slniečko nás začalo ohrievať. Na salaši Mogury sme pozdravili baču, obzreli ovce a pokračovali ďalej. Nad salašom sme začali v tráve rozoznávať bedle a postupne sme zabočili na lúky na pravej strane od chodníka. Týmto rozprávkovým bedľovom sme sa prepracovali cestami-necestami ku čarokrásnej kolibke Koniarka. Vychutnali si okolie, poobzerali. Pomaly sme sa pobrali ďalej k pramienku pri Sedle pod Čiernym kameňom (križovatka červeného chodníka so zeleným). Samotný prameň tvorí množstvo malých výverov asi 40 m vyššie nad chodníkom. Otčeho štúdium vodných stavieb prinieslo nečakane dobré výsledky. Vyčistiť cestu vodičke, pozberať ju do zásobárničky, spojiť rúrky, zabezpečiť kameňmi proti zrúteniu a zároveň zasadiť do prírodného prostredia. A k tomu dobrý pocit, že sa turisti budú môcť jednoduchšie osviežiť. Cestu späť sme zvolili rovnakou trasou. Pohodovo parádny výletík sme zakončili s rezníkom a hranolkami v miestnej reštaurácii 🙂
