Jahňací štít
Niečo o Jahňacom štíte…
Viete, že nielen v Ötztalskych alpách sa nachádza Weißseespitze, ale aj v slovenských Vysokých Tatrách? V minulosti sa Jahňací štít (2229m) volal Biely štít alebo aj Štít Bieleho plesa, keďže preberal svoje pomenovanie od Bieleho plesa, zatiaľčo terajší názov odkazuje na mláďatá Kozy tatranskej, teda Kamzíka. V 18. storočí a pravdepodobne aj skôr bola celá táto oblasť známa ako záujmom so strany baníkov a hľadačov pokladov, tak aj intenzívnou loveckou aktivitou miestnych horalov, keďže bola bohatá na kamzíky. Len pre zaujímavosť si pozrite terajšie inojazyčné pomenovania Jahňacieho štítu: poľsky – Jagnięcy Szczyt, anglicky – Lamb Peak (Jahňací štít), maďarsky – Feher-tavi csucs (Štít Bieleho plesa) a nemecký – Weißseespitze.
Prvá zdokumentovaná správa o výstupe pochádza od anglického (škótskeho) lekára, prírodovedca a cestovateľa Róberta Townsona, ktorý v júly 1793 prišiel do Vysokých Tatier a svoje poznatky opísal v rozsiahlom diele Cesta po Uhorsku (Travels in Hungary). Je známy barometrickými meraniami, vďaka ktorým potvrdil, že Kriváň je nižší ako Lomnický štít, no zároveň sa mu pripisuje omyl, že práve Lomnický štít označil za najvyšší vrchol Vysokých Tatier. V každom prípade sa mu pripisuje aj prvovýstup na Jahňací štít, na ktorý vystúpil 9. augusta 1793 spolu s miestnym horalom Hansom Grossom („Der Grosse Hans“), no je pravdepodobné, že pastieri a pytliaci z okolia, ako aj baníci medi v 18. str. vystúpili na vrchol už pred Robertom Townsonom. Ich výstupová trasa viedla juhozápadným hrebeňom, teda približne v línii terajšieho žltého turistického chodníka (preto sa tento hrebeň volá aj Townsonov hrebeň) a zostúpili severovýchodným hrebeňom do Kopského sedla.
V každom prípade Jahňací štít je možné považovať za začiatok Vysokých Tatier na ich východnej strane. Ako sme už spomenuli, jeho severovýchodný hrebeň sa dvíha z Kopského sedla a to je charakteristické jasným prechodom medzi vápencovým pohorím Belianskych Tatier a žulovou štruktúrou Vysokých Tatier. A práve výstup týmto hrebeňom sme si vybrali počas nášho výjazdu do Vysokých Tatier.
… a niečo o výstupe
Z Villy Zdenka v Tatranskej Kotline sme sa už o 5,00 mĺkvo presunuli na parkovisko v Kežmarskej Bielej vode a rovnako hĺbavo mĺkvo sme stúpali známym chodníkom k Šalviovému prameňu a ďalej popri Bielom plese do Predného Kopského sedla (1778m). Cestou nás ovlažil krátky jemnučký dáždik. V sedle sme si dopriali raňajky a po viditeľnom chodníčku vyrazili k Jahňaciemu štítu. Po krátkom úseku kosodrevinou chodník prechádzal trávnatým hrebeňom bokom Jahňacieho hrbu. V rannom tichu sa nám ponúkali nádherné výhľady na zaoblačené končiare Belianských Tatier. Do úzkeho zárezu sme zlanili. Nešlo o nič náročné ale tímu to dodalo väčšiu istotu. Postupovali sme viac-menej priamo hrebeňom, ktorý sa na tomto mieste zužuje a začína strmo dvíhať. Hľadajúc čo najoptimálnejšiu cestičku sme zapojili ruky aj nohy. Sem tam chodníček, sem tam jednoduché lezenie… Keď sme doslovne vystrčili hlavy z oblakov a ocitli sa v prekrásnej inverzii, boli sme uchvátení do „siedmeho neba“… jednoducho užívali sme si to 🙂 Postupovali sme nakopenými skalnými blokmi, tešili sa, obzerali a fotili. Vo vrcholových partiách sme sa zaistili, hoci terén ponúkal dostatok veľkých chytov aj stupov, no bolo to trochu otvorené a… istota je istota.
Vrchol sme si užili viac-menej sami, urobili zopár fotiek a vyrazili Townsonovým hrebeňom a turistickým chodníkom nadol. Tradičná záplava obyvateľstva na Chate pri Zelenom plese nás odradila od čapovaného nápoja, a tak sme neosviežení vyrazili nepríjemne unavujúcim chodníkom do Kežmarskej Bielej vody. A hoci chodník od chaty po Šumivý prameň kvôli povrchu, ktorý je vysypaný makadamom, výslovne neznášam, tentokrát som na to nemyslel, lebo srdce spievalo radosťou… 🙂
Profil trasy
