Ďumbier
Boh, hory, príroda, spoločenstvo. To všetko nás spájalo pri ceste za dobrodružstvom s názvom Ďumbier. Chrústom sme sa vybrali na cestu, počasie nám veru prialo už od začiatku. Zaparkovali sme, Vlasťo, Bajka a otec Martin si zobrali skialpy a ja s Aďkou sme dostali do výbavy lopáre a mohli sme sa vydať na cestu. Cestou hore sme sa rozdelili, keďže „lopáristi“ išli pomalšie. No určite to nebolo zlou kondičkou. 😀 Pred chatou M. R. Štefánika sa k nám pridal Vlasťo, ktorý už za Bajkou a otcom Martinom nestíhal. Oficiálne zo solidarity s lopáristkami 😀 Cestou sme sa kochali prírodou a výhľadmi a urobili si pár fotiek. A potom prišiel ten najťažší úsek, posledných pár metrov do cieľa, kde nás už čakali Bajka s otcom Martinom, ktorý podľa jeho slov už nemá takú kondičku ako kedysi. 😀 Ďumbier (2 045m), najvyšší vrch Nízkych Tatier. Ďalších pár fotiek, niečo si zajesť a mohli sme sa vydať na cestu dole s očakávaním ako to dopadne. Zase sme sa rozdelili na dve partie.
Čo sa dialo po odchode z Ďumbiera 1 (Vlasťov pohľad) Po tom čo som úspešne prešiel všetkými
krokmi od zloženia tuleních pásov po zaistenie lyžiarok sme s otčem a Bajkou zakývali
lopáristkám o ktorých sme predpokladali, že sa spustia po trase ktorou sme prišli a začali sme
robiť prvé oblúky smerom dole. Už po pár metroch keď otče ukázal kadiaľ pôjdeme som vyjadril
svoje obavy, že táto trasa je asi trochu nad moje možnosti. Takým strmým úsekom som nešiel ani
po zjazdovke. Pripadalo mi to ako keby sme sa spočiatku spúšťali po streche domu a ďalej sme už
mali zísť po stene. Otec Martin ma rýchlo upokojil, že trasou po ktorej sme prišli by to bolo ešte
horšie lebo tá je polozľadovatelá a rozbitá predchádzajúcimi lyžiarmi 😀 Našťastie sme lyžovali
po južnej strane a na mäkkom snehu sa dalo dobre brzdiť. I tak som však pri každom oblúku
nabral na svoje pomery vysokú rýchlosť. Začal som preto radšej robiť menej oblúkov a spúšťal
som sa z jednej strany žľabu na druhú. Otec Martin ma však upozornil, že toto je najlepší spôsob
ako strhnúť lavínu. V ten deň bol našťastie najnižší stupeň lavínového nebezpečenstva no i tak
som sa pre istotu ďalej snažil robiť už len malé oblúky. Pri jednej z prestávok sme si všimli, že
dievčatá nešli pôvodnou trasou, ale pustili sa za nami. Už som z Ďumbiera na lopári párkrát šiel
a viem, že sa tam človek môže dostať do nekontrolovaného šmyku i na menej strmom úseku.
V prvom momente som sa preto zľakol. Našťastie sneh bol na našej strane mäkký a preto sa
dobre nebrzdilo len nám ale aj im. I keď môj opis nástrah tomu možno nezodpovedal, zísť dole
Halašovým žľabom bol môj najväčší a najlepší lyžiarsky zážitok. Neviem to opísať ale bola to
taká zmes adrenalínu a radosti z lyžovania v prekrásnej prírode v prekrásny deň (počasie bolo
úplne gýčové). Paradoxne horšia bola pre mňa zostávajúca cesta úzkym tobogánom turistickej
cesty, ktorá však bola ako stvorená pre lopáre.
Čo sa dialo po odchode z Ďumbiera 2 (Luckin pohľad) My na lopároch sme opatrne skúšali ako
to dole po snehu pôjde, keďže to mohlo byť aj nebezpečné (išli sme mimo značenej trasy). No aj
sneh bol na výbornú. Dalo sa parádne celou cestou brzdiť a bola to celkom zábava. Ešte sme sa
cestou krátko videli s našim zvyškom partie. Cestou som zistila, že to celkom ide aj bez lopáru,
keďže sa mi cestou vyšmykol a ja som aj tak išla rovnakou rýchlosťou ako Aďka. Potom sme sa
už napojili na vyznačený chodník, kde sme sa cítili ako v bobovej dráhe (tie úsmevy
prekvapených oproti idúcich ľudí tiež stáli za to :D) …a raz dva sme boli dole kde sme tentokrát
my počkali na zvyšok našej partie. Ešte sme si dali kávu, horúcu čokoládu a mohli sme sa vybrať
na cestu domov, odnášajúc si plno neopakovateľných zážitkov a dobre strávený čas v prírode.
Ďakujem všetkým zúčastneným za krásny a požehnaný čas.
