Vettisfossen
Ráno už na nás nečíhalo celé stádo komárov. Naraňajkovali sme sa. Slniečko svietilo. Pobrali sa ďalej, do Øvre Årdal cestami-necestami. Zákrutami, prudko klesajúc sa nám menila príroda za oknami auta. Sneh mizol, pribúdalo viac a viac zelenej farby. Prešli sme cez mestečko Øvre Årdal a zaparkovali na parkovisku Parking Lot Hjelle. Podarilo sa nám nájsť nejaké to miestečko na neplatenom parkovisku, ktoré ináč bolo celkom plné. Už prvý vodopád Hjellefossen, ktorý je vidieť z parkoviska, nám priťahoval zrak. Pokračujúc behom ďalej sme prišli do údolia rieky Utla. Mostíkmi, príjemnou cestičkou sme pokračovali, vychutnávali si okolie, turisti boli celkom roztratení, vodopády všade 🙂 , pristavili sme sa pri Avdalsfossen, Høljfossen a vystúpali sme k chatke Vetti Gard Turiststasjon. Vetti je stará farmárska oblasť v údolí rieky Utla v grófstve Vestland. Obývaná je pravdepodobne od roku 1120.
Pri chate je smerovník rozdeľujúci cestu na vrchol vodopádu Vettisfossen a spodok vodopádu.
Vettisfossen je najvyšším vodopádom v Nórsku a celej Európe s 275m dlhým voľným pádom vody (inak ide o 284. najväčší vodopád na svete). Jeho šírka je približne 23m.
Rozhodli sme sa, že si ideme vodopád pozrieť zhora. Cestička sa začala poriadne dvíhať a tak sme beh vymenili za krok. Očakávali sme nejaké výhľadové mostíky, no také tam neboli. Pozreli sme vrch vodopádu z výhliadky – zo skaly naproti výtoku. Človek by neveril, odkiaľ sa tá sila a množstvo vody berú. Vyzeralo to ako v spomalenom filme. Na cestu nazad nám trošku spŕchlo, ale spríjemnili sme si ju zberaním húb. Opäť sme sa vrátili k smerovníku a vybrali sa pozrieť aj spodok vodopádu (keďže sa nedá urobiť okruh). Klesli sme do údolia, stretajúc celkom dosť ľudí. Na spodku vodopádu sme sa ocitli celkom sami. My a ovady. Bolo trošku sklamaním, že nie je možné vidieť úplný dopad vodopádu na zem, ale i tak pôsobil veľmi majestátne. V mysli sa mi stále vynáral žalm „čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8,5). Na spiatočnej ceste sme sa trošku roztratili, sily už ubúdali. Očakávali sme oddychovú trasu, no nakoniec sme prebehli/prešli temer 18km a nastúpali sme 856m. No parkovisko s bezplatným WC a sprchou nás preveľmi potešilo. Skultúrnili sme sa, dodali energie domácou slaninkou a pobrali sa na už známe miesta. Do Jondalu.
Zas nič netušiac aj najdlhším cestným tunelom na svete. Ineternety o ňom píšu, že meria 24,5km (mne sa zdá, že na mieste bol označený značkou 26km). Lærdalský tunel leží na ceste E16, na hlavnom ťahu medzi Oslom a Bergenom. Pred vybudovaním tohto tunela bolo potrebné prejsť horskou cestou v dĺžke 56 km, ktorá nebola vôbec lacná na údržbu, stávalo sa tam veľa nehôd a v zime bola častokrát neprejazdná. Nóri sa teda rozhodli vystavať tunel, ktorého výstavba bola zahájená v roku 1995 a dokončený bol v roku 2000 (skoro ako u nás 🙂 ). Slávnostne ho otvoril nórsky kráľ Harald V. Na vyhĺbenie tohto tunela bolo použitých vyše 5000 explózií a Nórov stál okolo 120 miliónov USD. Prejazd tunelom nie je spoplatnený. My sme sa pri vstupe do tunela začali modliť ruženec, nevedeli sme, čo nás čaká. Len sme tak otvárali ústa, keď sme v tuneli videli odpočívadlá (celkom 3) osvietené modrým svetlom, ktoré má vzbudzovať pocit oblohy a priestranstva a žlto osvetlené okraje majú vyvolať dojem vychádzajúceho slnka. Ruženec sme sa stihli domodliť skôr, ako sme z neho vyšli 🙂 V tomto tuneli nebol žiadny kruhový objazd 🙂 (aj to nám oči vypadávali, aké mega kruhové objazdy majú v tuneloch). Tak nám pribudol k najvyššej hore Nórska aj najvyšší vodopád s voľným pádom vody v Európe, najdlhší cestný tunel na svete a bezpečne sme dorazili k najvyššiemu Braňovi, akého poznáme 🙂
