Galdhøpiggen
Druhé ráno v Spiterstulen nás privítala modrá obloha. Jasné usmievavé slniečko nám dodalo motiváciu k ďalšiemu výstupu, tentokrát na Galdhøpiggen (2469m), najvyššiu horu Nórska a severnej Európy. Na vrchol sa dá dostať aj od chaty Juvasshytta (1850m), ktorá si vyžaduje približne hodinový prechod ľadovcom Styggebrean a samozrejme ako upozorňovali tabule, prekvapujúco aj v češtine, potrebný je patričný ľadovcový výstroj a vraj aj horský vodca 🙂
Zvolili sme si výstup prudkým hrebeňom cez Svellnose (2272m) a Keilhaus topp (2355m). Na tomto úseku sa neprechádza ľadovcom Styggebrean, ale za to na pomerne krátkom, asi 6,5km, úseku je potrebné nastúpať cca 1650m. Trasa ponúka nádherné panorámy na vrcholy Jotunheimu. Nesmierne nás fascinovali pohľady na doliny Urdadalen a Gravdalen a na vrcholy, ktoré sa nad nimi vypínali ako hradby. Výstup na Svellnose je nesmierne zavádzajúci. Človek by si myslel, že už, už dosahuje vrchol, iba navigácia mu hovorí chladnú pravdu, že sa netreba tešiť, lebo vrchol je ešte dosť vzdialený 🙂
Chata na vrchole prišla vhod. Dali sme si Colu, doplnili kalórie, kúpili tričká a pobrali sa nazad. Každý ako vedel. Barborka preletela snehové polia po zadku, Anička sa pokúšala zaujať postoj začínajúceho lyžiara a ja… hm… tiež to vyzeralo komicky 🙂
V Spiterstulen sme sa ešte skultúrnili, zotavili a vyrazili na cestu do Øvre Årdal v dĺžke približne 100km. Zaparkovali sme asi v polovici trasy na odpočívadle Rasteplass – Øvre Oscarshaug, ktoré opäť svojim komfortom nesklamalo. Samozrejme ponúkalo krásne výhľady na zasnežené vrcholy Jotunheimu. Jedinú nepríjemnosť prinieslo mierne oteplenie, spolu s ovečkami sa tentokrát dostavili aj komáre 🙂
