Javorím
Väčšina mala svoje povinnosti i v nedeľu, tak sme sa až dvaja 😉 vybrali na Krížnu. Ičo a ja. Yetiho sme zaparkovali v Tureckej, pozdravili známych a vydali sa na cestu nahor. Pri zapínaní lyží som si chcela zapnúť hodiny. Zistila som, že ich nemám 🙂 Tak, že zapne Ičo. Stúpajúc mi hovorí, či poznám trasu cez Javorie. A keďže som tadiaľ nikdy neišla, vybrali sme sa tadiaľ. Úplná nádhera. Pokoj, sneh, boli sme sami. Veľmi mi to pripomínalo výstupovú trasu C na Zvolen. Mierne stúpanie, občasné klesanie. Ičo pobehoval spredu dozadu, zozadu dopredu. Každým nádychom som sa snažila nasať ten pokoj. A bolo to aj počuť ;), fučala som jak lokomotíva. Došli sme pod Majerovu skalu (vraj; pre hmlu nebolo nič vidieť) a lúkou/po Ičovom „hangom“ sme ciky-caky začali vystupovať nahor. Ičo sa mi stratil, obehla som niekoho. V hlave mi zneli slová piesne: v bielom údolí, potom na skalách, nič už nebolí, aj keď som plakala, v bielom údolí, potom na štítoch, nič už nebolí, sneh očistil to.
Temer navrchu mi išiel Ičo oproti. Nahodil pásy a išli sme na hrebeň. Bola hmla, cestu sme hľadali rozprávajúc sa a spomínajúc na veci dávne. Zastali sme na hrane, pri vleku. Keďže mne aj celkom stačilo po očarujúcom výstupe, dohodli sme sa, že nebudeme pokračovať v tejto hmle na Líšku, ale zlyžujeme nadol. A tu sa končí tá očarujúca časť cesty.
Odliepajúc pásy sa ku nám priblížil turista na snežniciach pýtajúc sa…Ako mu Ičo odpovedal, tak sa jeho lyža vybrala nadol. Sama. Skúšali sme ju dostihnúť, no márne. Tak po otčeho prilbe druhá obeť. Ičo zlyžoval na makača na jednej lyži. Ja za ním. Chcela som ho natočiť, vypol sa mi mobil. Pri aute išiel Ičo vypnúť hodiny a zistil, že ich vôbec nezapol 🙂
Nuž, čo dodať:
Hádam sv. Antonko pomôže s dodatočným nálezom.
Lyžovačka by to bola parádna.
Oklieštená fotodokumentácia je spôsobená vyššie popísanými udalosťami.
