Chopok
Ono to býva takto. Ak sa dohodneme, že odchádzame o tretej, pred štvrtou zriedka vyrazíme. A vtedy to tuším bolo až o pol piatej… A o pol siedmej už tma.
Na prvý deň sme neplánovali veľa – výstup zo Srdiečka na Chopok (2024 m) . Ráno sme z neho vyrazili na západný hrebeň – cez Dereše , Chabenec, popri sedle Ďurková, naprieč Latiborskou hoľou, Malou a Veľkou Chochuľou, až na Prašivú so slávnostným finále v Hiadeľskom sedle.
Na Kamienke (Kamenná chata pod Chopkom) bol taký pokoj, aký môže byť iba na horskej chate mimo sezóny o ôsmej večer. Ozýval sa len tichý hovor, šum strán kníh a štebot miestnych kanárikov. Adrenalín mi zvyšoval len obrovský pes (menšie číslo medveďa), ktorého som musela prekračovať pri pokuse dostať sa o pol noci na latrínku (trpím miernou pso-fóbiou :roll:) a tiež spomínaná latrínka, ktorú som v tej tmavej noci nie a nie nájsť (medzi rad mojich dobrých vlastností patrí aj absolútny orientačný nezmysel).
Ráno sme si pozreli, ako sa vrtuľníkom vozia zásoby piva na zimu a plní entuziazmu sme vyrazili. Deň sa začínal sľubne. Modré nebo nad nami, hmla v doline, hole už zdobil prvý mráz. Na Derešoch sme sa odfotili s partiou kamzíkov, svište už v tomto ročnom období nepózovali…
Na Chabenci sme ešte mali približnú predstavu o tom, kam ideme, no zakrátko nás o túto predstavu obrala šľahačka, do ktorej sme sa o kúsok ďalej ponorili. Tá spôsobila i to, že nás chodník vyviedol na bočný hrebeň. Vrátili sme sa. Keď sme míňali Ďurkovú, na plavky to už ani zďaleka nebolo, trápil nás nepríjemný vietor a za nechty lezúci chlad. No k obednému stolovaniu na Latiborskej hore nám bolo dopriané závetrie a slniečko. Nebolo to však na dlhé sedenie, čakal nás ešte hodný kus cesty na Prašivú. Až taký dlhý, že každý pahorok, čo sa vynoril na obzore vyzeral na nerozoznanie od Prašivej, nanešťastie, pravdivá bola asi pätnásta varianta :roll:.
Na Prašivej sme vytiahli zvonček proti medveďom, porozprávali rôzne hrôzostrašné historky, ktoré sa na okolí odohrali, na čo sa väčšia časť skupiny odpojila, že musí byť v Hiadeľskom sedle o čosi prv. Keďže situácia nedovoľovala namietať, prespievala som cestou nadol všetky pesničky typu: „nebudem sa bááááááááť, lebo Ty si so mnou…“, ktoré som poznala, samozrejme, dostatočne nahlas, aby všetky medvede na okolí boli oboznámené so skutočnosťou, že netúžim po spoločnosti. Do Hiadeľského sedla sme prišli včas :lol:. Ďalej už cesta viedla lesom do Hiadla, kde na nás netrpezlivo čakal záprah 120 koní, ktorý nás bezpečne zaviezol do BB.
Anička
