Lomnický štít
Dosiahnútie cieľa dňa – kávičku na Lomničáku – prinieslo niekoľko podnetov. Štart z Tatranskej Lomnice o 6,30 sprevádzalo ticho ranného vánku. Pokoj dňa, ktorý čakal na svoj rozbeh, umocňovalo vychádzajúce slniečko. Do červena zafarbenými lúčmi ranného slnka boli teplo oblečené končiare panorámy Skalnatého plesa. V tejto atmosfére plnej vnútornej uzobranosti sme stúpali k objektom vybudovaným na Skalnatom plese. Postupne sme vyzliekli všetko, čo sa dalo. K hornej stanici lanovky sme prišli pomerne skoro a zatvorené miestne občerstvovacie zariadenia nám dávali jasne najavo, že sa máme posilniť z vlastných zásob, a že prvá káva bude naozaj až tá na Lomnickom štíte.
Po Barborkinom upokojení žalúdka sme pokračovali bývalým turistickým chodníkom do Lomnického sedla. Opäť v tichosti, každý sám so sebou, keď krok za krokom sa vynárajú myšlienky posledných dní čakajúce na to, aby ich zohrialo jediné skutočné Svetlo. Kráčajúc vo vlastných myšlienkach a vo vlastnom pote mi zrazu kdesi uprostred svahu stúpajúceho do Lomnického sedla padol zrak na kábel trčiacimi zo zeme ukončený elektrickou zásuvkou. Keďže som vnímal pomalý krok ostatných, otočil som sa a na Barborku zavolal niečo ako: „Poď, tu sa môžeš dobiť!“. Ani som nečakal, stúpal som ďalej, keď mi doplo… Veď vlastne kvôli tomu sme sem prišli, aby sme dobili ani nie tak fyzickú silu, ako skôr tú duševnú vo svetle duchovnej.
Z Lomnického sedla sme pokračovali hrebeňom k Lomnickej kope a následne bokom doprava k Emericyho náreku. Do neho sme však nastúpili iba dvaja. Greenovi zdravotné problémy neumožnili pokračovať ďalej. Hoci veľmi túžil, musel všetko zvážiť aj vzhľadom na zostup a verím tomu, že s plačom v srdci sa radšej otočil a počkal nás na Skalnatom plese. Emericyho nárek, ako aj následnú doľava sa tiahnúcu roklinku, sme si vychutnávali sami. Bol to ozajstný zážitok dotyku krásnej prírody, ktorý umocňovala slnkom popretkávaná perina z bielych oblakov pod modrou oblohou.
Úplne iná situácia nastala príchodom na návštevníkmi zaplnený Lomnický štít. Niektorí nás fotili už z diaľky, a keď sme prechádzali zábradlím, prišli zase iní s rôznymi otázkami, ako: „Skadiaľ idete?“, „Kade sem vedie cesta?“, „Ako dlho vám trval výstup?“, „Je potrebný vodca?“, „Ako je to náročné?“, a podobne… Verím tomu, že pre mnohých je zážitkom už len dostať sa na takýto vrchol. Vidieť niekoho, kto naň prichádza po svojich, so sedákom, na ktorom sú pozapínané expresy a s prilbou na hlave, to všetko len umocňuje. Ja som však mal v tom momente dojem, že sme sa stali pre mnohých atrakciou, ktorú si treba odfotiť. Len dúfam, že nás nefotili viac, ako samotný vrchol a výhľady, ktoré ponúkal 🙂 .
Poobzerali sme sa po okolí, urobili pár fotiek, opäť sa nám raz ukázalo vidmo, ktoré mimochodom až na jednu výnimku nikoho nenadchlo, poslali niekoľko SMS-iek… Po vychutnaní kávičky a vrchola sme pomerne rýchlo zišli na Skalnaté pleso, kde sme vyzdvihli Greena, potom už iba lanovkou k autu do Tatranskej Lomnice. Zase sme sa ocitli v realite, aj keď s jednou dôležitou zmenou, dobití a s krásou v srdci… 🙂
