Turistický klub UPC Banská Bystrica

Monte Cevedale

Opäť strčili počítač do ruky mne, aby opis výstupu na Cevedale vyznel čo najdramatickejšie. Na štvrtok a piatok nám hlásili krásne počasie, tak otec zavelil, že by sme konečne mohli vyjsť na niečo poriadne. Voľba padla na vrchol Cevedale. Vo štvrtok sme sa presunuli na chatu Giovanni Casati (3254 m). Aby sme ušetrili časť tímu (v počte jeden), skrátili sme si výstup lanovkou na Rifugio Città di Milano (2581 m). Odtiaľ sme sa presunuli chodníkom na ľadovcovú morénu, kde sme si zapli mačky a sedáky. Ešte sme ani nevykročili na ľadovec, keď neďaleko nás spadla skala a v zápätí sa na opačnej strane doliny zrútil serák (ľadovcový previs). Vtedy sme pochopili etymológiu slova “serák”, lebo pri tom rachote sme sa skoro pos…erakovali. Udalosti konečne motivovali otca, aby si aj on nasadil prilbu. Zvyšok výstupu prebiehal hladko. Na naše prekvapenie sme cestou vyšli ešte na Cima di Solda (3376 m). Odtiaľ sme kamennou suťou popri opevneniach z prvej svetovej vojny zišli na chatu. Tam sme zistili, že slovenčina  je svetový jazyk a v pohode sa ňou dohovoríme aj na chate v Taliansku. Na priestrannej terase sme zblajzli slaninu, vypili vínko, pochytali bronz a pobrali sme sa na odpoludňajší spánok. Večer sme si pochutili na lassagniach a minestrone a opäť zaľahli.
Ráno sme sa vyhrabali z postele, vypili kávu a s meškaním iba hodinu oproti plánu sme sa naviazali na lano. Po štyroch ľadovcových vlnách sme sa dostali pod vrchol. Tam sme sa potrápili so strmým ľadovcom, trhlinami a boli sme tam. Cestou nadol sme zvolili trasu cez Eisenpass. Ľadovec sa nám medzičasom zmenil na brečku. Našťastie a na príhovor všetkých svätých (najmä sv. Anny) sme šťastlivo zišli dole. No čo dodať – vďaka Bohu a kuknite si fotky 🙂

Na vrchole