Na Rakytove
Túto krásnu nedeľu sme začali spoločnou sv.omšou v UPC. Následne, samozrejme po kávičke a fajnom koláčiku od Aničky, sme sa rozdelili na dva tímy. Anna s bratom vyrazili na novej I30 do Vyšnej Revúcej, odkiaľ mali v pláne ísť na Ploskú. Nás (o.Martina a mňa) Terezka odviezla na Smrekovicu (1276m, vystúpili sme cca 2km od Močidla – Hotel Smrekovica). Po označkovaní terénu, pri hoteli resp. rovnomennom smerovníku „Močidlo“, sme sa dozvedeli, že sa nachádzame v oblasti so zvýšeným výskytom medveďa hnedého. My sme, našťastie, stretli len stádo ovečiek.
Po krátkom stúpaní po zelenej značke sme prišli do sedla pod Skalnou Alpou, pokochali sa výhľadmi na majestátny Rakytov, Čierny kameň, Ploskú a strmý Borišov s chatou či Krížnu. Zo sedielka sme sa vybrali na Skalnú Alpu, ktorá je národnou prírodnou rezerváciou vyhlásenou v roku 1964 s rozlohou 525 ha. Skalná Alpa je jedna z mála trosiek chočského príkrovu, ktorá vystupuje na prevažne hôľnatom hrebeni Veľkej Fatry so zachovanými spoločenstvami flóry a ostrovmi kosodreviny.
Pokračovali sme v príjemnom počasí popod Tanečnicu (bežali sme, na tanec nedošlo) do severného Rakytovského sedla. Až tu sme stretli prvých ľudí. Bolo ich hojne, a teda sme išli radšej ďalej nahor, otec sa mi strácal. Na vrchole Rakytova (1567m) sme sa našli, odfotili a pokračovali do južného Rakytovského sedla a na Minčol (1398m). Čarovnou prírodou k sedlu pod Čiernym kameňom.
Samotný vrchol Čierneho kameňa nie je prístupný oficiálnym značkovaným chodníkom. Turistický chodník vedie i územím prírodnej rezervácie Čierny kameň, ktorá sa rozkladá na severozápadnom svahu vrchu. Táto rezervácia je jedným z mála miest vo Veľkej Fatre, kde sa zachoval postupný prechod od smrekovo-bukového až po kosodrevinový vegetačný stupeň. Najzaujímavejším fenoménom rezervácie sú vzácne pralesovité porasty s množstvom ohrozených, ba i endemických druhov. Turistický chodník zo sedla Čierneho kameňa nás priviedol do sedla Ploskej. Telefonicky sme sa spojili s druhou skupinou. Anna nás informovala, že aj oni boli pozrieť krásy Čierneho kameňa a že zostupujú cez Chyžky nadol. Otcovi začal vŕtať v hlave chrobák (keďže zvážil, že by sme museli na nich dlho čakať).
Zbehli sme zo sedla cez salaš Mogury do Vyšnej Revúcej a chrobák sa stal skutočnosťou. Vydali sme sa na Donovaly. Spočiatku asfaltovou cestou s miernym stúpaním, neskôr lesnou cestou, potokom, cestičkami, rúbaniskom, dolinou medzi Motyčskou hoľou (1292m) a Čiernou horou (1335m) až na značený hrebeňový chodník medzi spomínanou Motyčskou hoľou a Zvolenom (1402m). Už „len“ na Zvolen. Táto časť cesty bola pre mňa krízová. Za Zvolenom som dostala na výber, či ideme cez Novú hoľu alebo po tráve popod ňu. Išli sme zimnou cestou na Novú hoľu (1370m) a odtiaľ nadol. Dokonca prišla i druhá lákavá výberová ponuka, či cez Patočiny alebo rovno nadol. Popísané vzdialenosti na smerovníku mi pomohli rozhodnúť sa veľmi rýchlo 🙂 Išli sme po zjazdovke nadol. Neďaleko Zorničky sme sa stretli s Annou a Michalom. Pivko v Zorničke padlo veľmi vhod celému tímu. Krásny deň to bol, i keď únava bola čitateľná hneď pri prvom pohľade na mňa. Oplatilo sa, ďakujem!
Otčemu sa cestou vybili hodiny, tak toto bol dokonalý test pre tie moje – nové 🙂 .
Tretím, fyzicky neprítomným, členom dnešnej výpravy bol Ičo. Keďže otče s Ičom v zime absolvovali túto trasu na lyžiach, otec si na každom možnom mieste zaspomínal kadiaľ išli, lyžovali, padali 🙂 . Všetko viem 🙂 .
Štatistiky:
Dĺžka trasy – cca 25km
Najnižší bod – 724m
Najvyšší bod – 1577m
Stúpanie – 1429m
Klesanie – 1577m
