Torre di Toblin
Na rozcvičku sme sa vybrali poobzerať gýčove Tre Cime di Lavaredo, ktoré sú niečo ako symbol tohto regiónu. Zvolili sme vojenský chodník z 1. svetovej vojny okolo Monte Paterno (2744m). Štartovali sme z parkoviska pri chate Rifugio Auronzo (2330m), kde sme sa po pánsky vyviezli autom. Odtiaľ začína vysokohorská vyhliadková diaľnica popod spominané Tre Cime (2999m). Pripojili sme sa do davu a diaľnicou prišli až do sedla Forcella di Lavaredo (2454m). Tam sa od nej odpájala via feratta De Luca – Innerkofler. Táto feratta bola ozaj zábehová. Začínala vrezaná v skale, potom cez tunely prešla na druhú stranu Monte Paterno (2744m) do sedla Forcella Passaporto (2589m) a pokračovala do sedla Forcella del Camoscio (2650m). Zo sedla Forcella del Camoscio (2650m) je potom možnosť výjsť ferratou až na vrchol, alebo využiť niektorú zo zostupových možností. My sme si vybrali priamu cestu na na chatu Rifugio Locatelli (2438m) v sedle Forcella di Toblin. Nemali sme veľmi šťastie, pretože sme cestou nadol chytili dve skupiny protiidúcich stredoškolákov, čo na úzkych miestach bolo celkom náročné. Na chate sme si dali nejaký chlebík a pokračovali na rozcvičku číslo 2 – Torre di Toblin respektíve Toblinger Knoten (2617m). Ako asi väčšina ciest na okolí, aj táto je pozostatkom z 1. svetovej vojny. Išlo o rakúsku pozorovateľnu. Keďže bežná cesta na vrchol bola pod paľbou talianských jednotiek, vymysleli alternatívnu – rebríkovú cestu. Na všetkých portáloch, ktoré sa mi zjavili v Googli, píšu, že je to ťažká pohoda, maximálna náročnosť C. Ehm, moja vysoko subjektívna skúsenosť je, že s nulovými skúsenosťami z ferát je to veľmi náročné (ale to sa asi dalo čakať). Úspešný a bezpečný výstup na vrchol zabezpečila skutočnosť, že oM mal v ruksaku lano a neváhal ho použiť. Cesta dolu je kde-tu ešte zabezpečená lanom, ale v celku v pohode (oproti výstupovej). Bolo to veľmi pekné, no niektoré úseky budú ešte chvíľu súčasťou mojich nočných môr 😉 .
