Ďumbier
K namakanému, nórskymi i tatranským vetrami ošľahanému bežeckém duu oM a Barborka som sa dnes pridala aj ja. Čas bol krátky, keďže oM viazali ešte nejaké povinnosti. Vyrazili sme teda z Čertovice skoro. Cestou na Lajštroch sme stretli len pár makačov. Ja som tradične zaostala už pri prvých stromčekoch. Bajka ma na moje veľké potešenie počkala na Lajštrochu, oM pokračoval po hrebeni. Úsek za Lajštrochom je môj obľúbený, terén sa prehupáva hore-dole, takže po krátkych výstupoch sa dá oddýchnuť krátkym zostupom. Kríza príde až v stúpaní na Besnú. Tam som to napriek odhodlaniu už len vykráčala. Keďže čas pokročil a na Štefáničku by sme to už nestihli, napísali sme SMS oM a vydali sa naspäť. Cez spomínané prehupy to celkom šlo. Pred posledným stúpaním nás dobehol oM (podľa farby trička a rýchlosti v cudzích jazykoch nazývaný aj Freccia arancia). Bajka sa pustila za ním, ja som si už len tak hopkala z nohy na nohu. Vždy keď som pred sebou počula turistov, pokúsila som sa upraviť bežecký štýl tak, aby som pôsobila aspoň trochu drsňácky, no mimo publika som volila úsporný šýl „à la chromá kačica“ :). Po dobehu otec oznámil, že sme sa zmestili ešte do 10% časového limitu (inšpirácia Tour de France čisto náhodná), aj keď tá metodika výpočtu veľmi nesedela.
